Akú nádej majú deti bez krstu

Prečo sa Cirkev v tomto čase vrátila k teologickému uvažovaniu o osude detí, ktoré zomreli bez krstu?
To uvažovanie tu bolo vždy, pretože Ježiš Kristus ustanovil Cirkev nato, aby sa všetkým ľuďom prostredníctvom sviatostí dostala Božia milosť, ktorá je potrebná na spásu. Prirodzené teda je, že ju znepokojoval osud tých, ku ktorým sa nemohla dostať – národov, ktoré o Bohu nič nepočuli, ale aj detí kresťanov, ktoré sa im narodili mŕtve, alebo o ne prišli v dôsledku samovoľného potratu, či zomreli skôr, než ich stihli dať pokrstiť. Terajšia doba však priniesla nové problémy – kultúrny relativizmus a náboženský pluralizmus ovplyvnil rodičov natoľko, že nie sú praktizujúci veriaci a nedávajú svoje deti pokrstiť (napríklad v susednom Česku je to ešte výraznejšie než na Slovensku). Ďalej možnosť umelého potratu a manipulácie s embryami dramaticky zvýšila počet usmrtených nepokrstených ľudských bytostí.

Malo učenie o osude detí bez krstu nejaké sporné body?
Tých sporných bodov je viac. V zásade ide o toto: na jednej strane je to nevyhnutnosť krstu, lebo nikto nemôže dosiahnuť spásu sám. Táto potreba krstnej očisty vyplýva z univerzálnosti hriechu – Adamov hriech zasiahol všetkých ľudí (porov. Rim 5, 12), dokonca celé stvorenie (porov. Rim 8, 19 – 23). Preto bola potrebná vykupiteľská smrť a zmŕtvychvstanie nového Adama – Ježiša Krista, Božieho Syna. Cirkev teda na základe Svätého písma verí, že „jeden je Boh a jeden pro-stredník medzi Bohom a ľuďmi – človek Kristus Ježiš“ (1 Tim 2, 5) a že „v nikom inom niet spásy“ (Sk 4, 12). Na druhej strane je tu však Božia vôľa spasiť každého človeka: „Boh chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu“ (1 Tim 2, 4). Vyjadrené inými slovami, akoby tu stáli proti sebe nezmieriteľné tézy – jedna hovorí, že Adamov prvotný hriech nás všetkých pozbavil neba, a teda bez krstu nie je možné dostať sa k Bohu a spáse, a druhá nám hovorí o Bohu, ktorý ak je naozaj spravodlivý, tak nemôže trestať človeka za niečo, za čo nenesie osobnú vinu. Navyše je Bohom milosrdným, ktorý chce všetkých spasiť.

Je otázka spásy týchto detí už vyjasnená?
Nie úplne, ale môžeme povedať, že v tom už predsa máme jasnejšie. Nemáme totiž v zjavení nič explicitné, čo by hovorilo konkrétne o osude nepokrstených detí. Teológia teda musí postupovať implicitne – vychádzať z toho, čo vieme, aj keď sa to zdá niekedy protirečivé, a postupne krok za krokom objavovať nové poznanie. Je to, ako keď matematik zadá žiakom na konci štúdia ťažkú úlohu, ktorá sa zdá neriešiteľná, no zdôrazní, že na základe toho, čo už vedia, sú schopní dospieť k riešeniu, aj keď to bude dlho trvať. No nechce ich obrať o radosť z hľadania a nachádzania riešenia. Takto treba vnímať aj najznámejšie teologické riešenie – teóriu limbu (lat. limbus – okraj; miesto, kde nepokrstené deti síce netrpia, ale sú pozbavené blaženého videnia Boha). Bol to len teologický názor, nikdy nie záväzné učenie viery. Napriek svojim nedostatkom alebo až takmer slepej uličke, do ktorej sa dostal, stále podnecoval k uvažovaniu a poskytol aj veľa téz, ktoré pomohli k súčasnému postoju vyjadrenému v Katechizme Katolíckej cirkvi. Podľa neho Boh síce zviazal spásu so sviatosťou krstu, ale sám svojimi sviatosťami viazaný nie je (KKC 1257 a 1261).

Môžu teda rodičia a blízki dúfať v spásu svojich nepokrstených detí? Na základe čoho?
Môžu, ba aj majú. Veď nádej je aj božská čnosť, ktorá presahuje ľudské nádeje. Základom tejto nádeje je predovšetkým to, čo môžeme s istotou povedať: Boh miluje ľudí, aj všetko, čo stvoril (byzantská liturgia vo všetkých svojich sláveniach vzdáva chválu za milosrdnú Božiu lásku); Boh nikomu neupiera prostriedky potrebné na spásu (porov. Lumen gentium 16); Boh od nás nežiada nemožné (sv. Augustín); v každom okamihu a za každých okolností Boh poskytuje ľudstvu prostriedok spásy (sv. Tomáš Akvinský). Ďalej je to tzv. sensus fidei, alebo sensus fidelium, čiže nadprirodzený zmysel veriacich pre vieru (KKC 785; dokument 78 a 96), podľa ktorého nikdy nebolo vierou Božieho ľudu, že by nepokrstené deti boli definitívne zbavené videnia Boha. A napokon pôsobí sila liturgie, kde sa v modlitbe vyjadruje naša viera a nádej – takto slávime aj sväté neviniatka vo vianočnej oktáve a Cirkev pozná aj osobitné pohrebné obrady, ba aj omšové texty pri pohrebe nepokrstených detí, kde takéto deti zveruje do rúk milosrdného Boha.

Ako súvisí dokument s hnutím za ochranu nenarodeného života?
Dvadsiate storočie legalizovalo v mnohých krajinách umelý potrat, ktorý pripravil o život milióny detí. Pokrok v medicíne a biológii a rozvoj zobrazovacej techniky nám umožnil také presné poznanie o začiatku ľudského života, že nikto dnes nemôže pochybovať, že pri umelom potrate ide naozaj o život detí, nie o zhluky buniek či tkanív. Zvýšené povedomie ľudských práv a hlas svedomia, ktorý sa ozýva v ženách, ktoré cítia vinu za smrť svojich detí, vedie prirodzene aj k premýšľaniu a obavám o spásu týchto detí, veď im nebol umožnený ani pozemský život, ani prostriedky na dosiahnutie večného života. A potom sú tu aj tisíce zničených embryí pri umelom oplodnení a pokusoch o klonovanie a ďalšie tisíce zmrazených embryí, ktoré skôr či neskôr takmer s istotou čaká likvidácia. Osud týchto detí v ktoromkoľvek štádiu ich prenatálneho vývoja nemôže byť Cirkvi ľahostajný.