Etické komisie-pre koho a na čo slúžia
Otázky: M. RAUČINOVÁ
Čo sú to etické komisie a na čo slúžia?
Ide o skupiny odborníkov viacerých profesií (lekári, zdravotné sestry, výskumníci, filozofi, právnici, teológovia, psychológovia, sociológovia), ktorí riešia etické problémy vznikajúce v oblasti medicíny, zdravotnej starostlivosti a biomedicínskeho výskumu. Vhodné je, ak v komisiách pôsobia aj osoby bez odbornej alebo vedeckej kvalifikácie. V porovnaní s odborníkmi by mali mať určitý odstup od problému, aby sa pri riešení etických otázok zmenšilo nebezpečenstvo prílišnej zaujatosti (či predpojatosti) expertov, ktorí sú na probléme zainteresovaní. Podľa hlavného zamerania existujú etické komisie pre biomedicínsky výskum a nemocničné etické komisie (pre klinickú bioetiku). Tie prvé z etického hľadiska posudzujú a schvaľujú medicínske výskumné projekty (aj klinické skúšania liekov), pričom dbajú na to, aby sa pri výskume chránila osobná dôstojnosť, zdravie, ľudské práva a oprávnené záujmy zúčastnených osôb (pacientov alebo zdravých dobrovoľníkov). Zákonné predpisy aj medzinárodné etické smernice pre biomedicínsky výskum sú totiž veľmi prísne – a etické komisie zastávajú v tejto oblasti veľmi dôležité miesto. V nemocniciach sa zatiaľ menej vyskytujú – v Slovenskej republike by však mali byť podľa platného zákona v každom nemocničnom zariadení. Ich úlohou je pomáhať pri riešení závažných etických otázok, ktoré sa vyskytnú pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti.
Aké bioetické komisie existujú v Európskej únii a je ich hlas významný pri prijímaní zákonov v Európskom parlamente?
V rôznych krajinách Európskej únie majú etické komisie odlišné právne postavenie i právomoci. Zvyčajne existujú na úrovni vrcholných orgánov štátu (tzv. národné etické komisie, spravidla jedna pre danú krajinu, na Slovensku Etická komisia Ministerstva zdravotníctva SR), na úrovni regionálnej (u nás na úrovni VÚC) a miestnej (v nemocnici, na vysokej škole či vo výskumnom ústave). Etické komisie nemajú rozhodovaciu právomoc, ale usilujú sa dôkladne rozobrať problém z rôznych pohľadov a nájsť eticky prijateľné riešenie. Najčastejšie sa hľadajú možnosti súhlasu (konsenzu), prípadne kompromisu. Stanovisko etickej komisie sa napokon prijíma hlasovaním, takýto spôsob však nemožno pokladať za vhodný na hľadanie eticky (morálne) dobrého riešenia: „väčšina“ sa ľahko môže mýliť a zhodnúť sa na morálne chybnom, zlom riešení. Azda najvýznamnejšou etickou komisiou na úrovni Európskej únie je Skupina pre etiku vedy a nových technológií (angl. skratka EGE). Slúži ako poradný orgán predsedu Európskej komisie Manuela Barrosa. EGE pripravuje odborné stanoviská k etickým problémom, ktoré prinášajú najnovšie výsledky vedeckého a technologického pokroku a pri ktorých sa zároveň uvažuje o potrebe nových legislatívnych či iných usmernení zo strany Európskej komisie. Hlas EGE sa síce neprejavuje priamo v práci Európskeho parlamentu, ale zaujatím určitého postoja a odporúčaniami môže významne ovplyvniť politiku a štandardy správania v danej oblasti v štátoch Európskej únie, ba i za jej hranicami. Napríklad smernicami alebo inými predpismi, ktoré následne vypracuje Európska komisia, jej legislatívnymi návrhmi pre Európsky parlament, pre Európsku radu, alebo iniciovaním cieleného výskumu či verejnej diskusie. Európska komisia má tiež špeciálne odborno-administratívne oddelenie – Riaditeľstvo pre vedu a spoločnosť. Okrem iných úloh zabezpečuje aj etické posudzovanie medzinárodných výskumných projektov financovaných v rámci tzv. Rámcového programu výskumu Európskej únie.
Tieto komisie sa však riadia určitým typom etiky. Na akom princípe dochádza v nich k názorovej zhode?
Pri svojej práci zohľadňujú „prevládajúci étos“ obyvateľstva Európskej únie, ako sa odráža v rozličných medzinárodných dokumentoch, významných pre túto oblasť. Ako sme však upozornili už v niektorom z predchádzajúcich príspevkov Bioetického fóra, súčasná situácia je poznačená výrazným pluralizmom názorov a postojov k celému spektru závažných problémov v oblasti bioetiky, čo sa niekedy označuje aj výrazom postmoderná bioetika. V takýchto okolnostiach sa len veľmi ťažko hľadá spoločná platforma na dohodu o praktickom postoji či postupe v prípade eticky komplikovaného problému. Navyše demokratický princíp prijímania stanovísk etickej komisie hlasovaním nezaručuje, že sa uplatní eticky/morálne dobrý (správny) názor, pokiaľ zástancovia tohto názoru sú v danej komisii v menšine (a sú prehlasovaní). Preto treba brať závery takýchto komisií vždy s určitou rezervou.
Zdá sa, že bioetické otázky sa stávajú v poslednom čase výrazným jazýčkom na váhach politiky...
Problémy z oblasti bioetiky patria čoraz častejšie k závažným každodenným problémom dnešného človeka. Neobchádzajú ani úroveň rodiny, spoločenstva, národa či štátu. Preto celkom prirodzene vstupujú aj do sféry politiky a môžu sa stať súčasťou či predmetom politického zápasu. Tento stret je miestami až natoľko závažný, že encyklika pápeža Jána Pavla II. Evangelium vitae hovorí o zápase dvoch protichodných kultúr: kultúry života a kultúry smrti. Kresťanský politik, ale i každý kresťan (aj kresťanský volič) by preto v týchto otázkach mal byť dobre zorientovaný. Som presvedčený, že je to našou nezanedbateľnou mravnou povinnosťou a podlžnosťou vo vzťahu k aktuálnym výzvam a požiadavkám súčasnej doby.