Vyklonujeme si obličku, pečeň alebo radšej srdce?

Ako v princípe prebieha terapeutické klonovanie a je názov „terapeutické“ vhodný? Ide pozitívne o terapiu?
Názov „terapeutické klonovanie“ už dnes považujú jeho zástancovia, ale aj odporcovia za prekonaný, zavádzajúci. V skutočnosti vôbec nejde o možnosť použiť klonované ľudské zárodky (embryá) alebo z nich získané embryonálne kmeňové bunky (EKB) – (pozri KN 5/2010 – pozn. redakcie) na liečebné účely. Také niečo totiž ani dnes, ani v dohľadnej budúcnosti nebude možné. Ide len a len o využitie klonovaných ľudských embryí a z nich získaných EKB na výskum. Teda o získanie ľudského „biologického materiálu“ na vedecké experimenty. Preto sa dnes už skoro výhradne používa termín „klonovanie na výskumné účely“. A vynecháva sa „človeka“ alebo „ľudské“ – azda, aby sa verejnosť nevyplašila, a tiež možno preto, aby na tento typ klonovania priamo neplatili prísne etické a právne zákazy, aké platia na „reprodukčné klonovanie“. To totiž prakticky celý (nepobláznený) svet odsudzuje a zakazuje (pozri KN č. 25/2010 – pozn. redakcie).
Z biologického a technického hľadiska nijaký rozdiel medzi „reprodukčným“ a „terapeutickým“ klonovaním nie je. V oboch prípadoch výskumník (ak sa mu to podarí) vyklonuje živé ľudské embryo. Pri „terapeutickom klonovaní“ však výskumník vopred „zaručuje“, že toto ľudské embryo použije výlučne na získanie EKB – alebo ho po dosiahnutí určitého štádia vývoja zničí (zvyčajne na 10. alebo na 14. deň). Teda nedopustí, aby sa klonované ľudské embryo dostalo do maternice nie-ktorej ženy, ďalej sa vyvíjalo a narodilo ako klon. Všetky klonované ľudské zárodky sú preto vedcami, ktorí ich vytvárajú alebo chcú vytvárať, už vopred odsúdené na smrť.     

Prečo sa však napriek tomu tento prekonaný termín vo verejnosti stále uplatňuje?
Možno preto, že niektoré bludy (a klamstvá) majú dlhý život. Keď totiž niektorí vedci obhajovali výskumné klonovanie ľudských embryí, jeden z ich silných argumentov bol, že to bude len na účely terapie (z toho „terapeutické klonovanie“) – a nie na rozmnožovanie človeka klonovaním („reprodukčné klonovanie“). Aj dnes pozorujeme, že vedci, ktorí požadujú na takýto výskum nemalé prostriedky, tvrdia, že raz určite prinesie poznatky, ktoré bude možné využiť na liečbu doteraz nevyliečiteľných chorôb alebo poškodení. Pochopiteľne, má ísť najmä o financie z verejných, štátnych zdrojov. Súkromný podnikateľ totiž do takého výskumu svoje peniaze radšej nedá. Vie si spočítať, že v dohľadnom čase žiadna „prevratná terapia“ z neho nevzíde. Chyba však je, že cestou „štátnych peňazí“ – pokiaľ parlament alebo vláda v niektorom štáte tak rozhodnú – platia takýto výskum všetci občania. A to veru vôbec nie je v poriadku.          

Hovorí sa, že v každom blude je aj kus pravdy. Ako to je teda so vzťahom klonovanie – terapia?
V čase, keď pri Edinburghu vyklonovali ovcu Dolly (rok 1996 – prvé správy v médiách však boli až v roku 1997), sa zdalo, že na svete je konečne spôsob, ako získať kmeňové bunky (KB) geneticky zhodné s bunkami konkrétneho človeka – pacienta. Navyše išlo by o pluripotentné (schopné dať vznik všetkým typom buniek) embryonálne KB, ktorých by pre výnimočnú schopnosť rozmnožovania bolo možné pripraviť veľké množstvo – a potom využiť na rôzne, napríklad „terapeutické“ pokusy. Predstava reťazca: pacient – ľudské embryá klonované z jeho vlastných buniek – embryonálne KB získané rozbitím klonovaných embryí – línie embryonálnych KB udržiavané ako temer nevyčerpateľná zásoba v skúmavke – manipulácia embryonálnych KB s prípravou KB vhodných na liečebné použitie u pacienta, vskutku vtedy mohla vyzerať lákavo. Verejnosť, médiá i politici si reťazec ešte doplnili o ďalší, ako vieme, „rozprávkový“ krok: možnosť klonovania „náhradných orgánov“. Problémom je, že každý z krokov uvedeného reťazca – počnúc samotným klonovaním ľudského embrya – je technicky veľmi náročný, zaťažený mnohými úskaliami. Skutočne vyklonovať zdravé ľudské embryo je v súčasnosti veľmi ťažké, skoro nemožné (čo sa však v blízkej budúcnosti môže zmeniť), no, ako sme pripomenuli v predchá-dzajúcom rozhovore o KB, v súčasnosti možno získať „geneticky zhodné“ pluripotentné KB pacienta inými, efektívnejšími spôsobmi – a to bez zničenia nevinného ľudského zárodku (embrya). Klonovanie človeka „na terapeutické účely“ sa teda z vedeckého hľadiska dnes ukazuje ako prekonané. Ostáva len „klonovanie (človeka) na výskumné účely“, ktoré presadzujú výskumníci, ktorí nevidia problém vo vytváraní a následnom ničení ľudských zárodkov „v záujme vedeckého pokroku“. Vedecký pokrok za takúto „cenu“ je však pre zdravo uvažujúceho človeka neprijateľný.      

Teda žiadne klonované obličky, pečene, srdcia?
Myslím, že rozhodne nie v 21. storočí. Zatiaľ vieme len toľko, že každý orgán tela sa normálne vyvíja iba v prostredí celého organizmu. Ide o veľmi zložité, nadväzujúce procesy. Predstava, že vyrobíme hneď „náhradné orgány“ z kmeňových buniek je prinajmenšom úsmevná. Napriek tomu stojí stále „v pozadí“ uvažovania nedostatočne informovaných ľudí (a politikov). Iná predstava patrí skôr do oblasti filmového hororu: klonovanie ľudí a ich „farmárske pestovanie“ na účely získavania orgánov pre „skôr narodených“, ktorí by ich potrebovali.      

Niektorí ľudia (i vedci) považujú za začiatok ľudského života zygotu, iní až uhniezdenie ľudského embrya v maternici. Nie je azda toto dôvodom vášnivosti diskusie?
Žiaľ, mohli by sme pokračovať – iní ho vidia až v 12. či 24. týždni tehotenstva, alebo v okamihu narodenia, ba dokonca niektorí považujú dieťa po narodení za človeka až po jeho „prijatí zo strany rodičov, spoločnosti“ (to je zaiste návrat mravného myslenia do pohanského staroveku). Dnes niet pochybnosti o tom – z hľadiska biológie alebo medicíny –, že začiatok života človeka (počatie) je zhodný s časom úspešného oplodnenia živého ľudského vajíčka sper-miou. Tak vznikne prvá bunka nového ľudského jedinca – zygota. Všetky diskusie, ktoré posúvajú začiatok ľudského života do neskoršieho vývinového štádia (teda nelogicky do momentu vzdialeného od jeho skutočného začiatku), sú zvyčajne účelové. Majú umožniť beztrestnú manipuláciu v celom období, ktoré predchádza umelo stanovenej časovej hranici vo vývoji ľudského zárodku (alebo plodu). V pozadí diskusií o „morálnom a právnom statuse ľudského embrya“ (alebo plodu) stoja, žiaľ, zvyčajne takéto poľutovaniahodné motívy a zámery.
(Poznámka: Z priestorových dôvodov tu nehovoríme o prípadoch „živých tvorov“, ktorých vznik priniesli niektoré pokusy v bunkovej biológii a ľudskej embryológii – napríklad hybridy, cybridy, „partenoty“. K tejto problematike by sme sa vrátili v budúcnosti.)             

Zástancovia „terapeutického klonovania“ tvrdia, že kým klonovaním ničíme život iba v jeho neistom, začínajúcom štádiu, ten, čo zachraňujeme, je už hotový, dospelý.
Ako sme videli, klonovaním človeka „na terapeutické účely“ nijaký ľudský život nezachránime. Naopak, ak by sme to vedeli urobiť, privedieme k životu ľudské klony, ktoré si vopred kladieme za povinnosť zabiť, aby sa v žiadnom prípade nenarodili (lebo to už považuje temer celá súčasná spoločnosť za „eticky neprijateľné“).

S klonovaním človeka (reprodukčným) nesúhlasia všeobecne veriaci i neveriaci. Tvrdia, že ide o zásah do posvätnosti ľudskej sexuality. Nejde teda výhradne o náboženský postoj.
Nesúhlas s tým, aby človek prichádzal na svet ako klon, je v súčasnosti naozaj temer všeobecný – odpor proti „reprodukčnému klonovaniu“ človeka dnes prejavujú azda všetci zdravo uvažujúci a primerane informovaní ľudia. No pre dôvody, ktoré sme už spomenuli, mnoho ľudí ani dnes nerozumie, že v prípade „terapeutického klonovania“ človeka ide vlastne o to isté. Jediný rozdiel je v tom, že klonovaný človek sa nenarodí – ale, ako „garantuje“ výskumný pracovník, určite bude usmrtený – a v „lepšom“ prípade použitý na výskumné účely (napríklad na vytvorenie línie embryonálnych KB). Otázkou ešte ostáva, ako účinne sa dá garantovať spomínaná „garancia“ výskumného pracovníka – a teda „nemožnosť“ reprodukčného klonovania. Aj preto sú dnes mnohí ľudia už proti samému výskumu, ktorý vedie k vylepšovaniu metód klonovania (aj u zvierat), ktoré by bolo možné využiť u človeka.           

Čo hovoria európske a slovenské dokumenty o terapeutickom klonovaní? Sú zaň sankcie a koho postihujú?
Európske dokumenty sú zámerne koncipované tak, že pri zákaze zvyčajne nerozlišujú medzi „reprodukčným“ a „terapeutickým“ klonovaním – ponechávajú legislatívnu interpretáciu aj prípadné sankcie na jednotlivé národné (štátne) legisla-tívy. Niektoré európske krajiny (napríklad Veľká Británia) k určitým dokumentom, žiaľ, doteraz ani nepristúpili, lebo ich vlády (a následne parlamenty) považujú „vytváranie ľudských embryí na vedecké účely“, dokonca vrátane metódy klonovania, za prípustné. Slovenská republika pristúpila medzi prvými štátmi Európy k Dodatkovému protokolu o zákaze klonovania človeka (Paríž, 1998), ktorý patrí k Medzinárodnému dohovoru o ľudských právach a biomedicíne (Oviedo, 1997). V spojení s inými právnymi predpismi (napríklad zákaz „výskumu bez zdravotnej indikácie“ na živých ľudských zárod­koch a plodoch) sa v súčasnosti považuje akékoľvek klonovanie človeka (aj „na terapeutické“ či „vedecké“ účely) na Slovensku za protizákonné. Takéto konanie je podľa platnej slovenskej legislatívy klasifikované ako závažný trestný čin.

Aký postoj zaujíma Cirkev a o čo sa opiera pri morálnom hodnotení klonovania človeka?
Katolícka cirkev mnoho ráz vyjadrila zásadné odmietnutie tak samotného klonovania človeka (či už na „reprodukčné“, alebo „vedecké“ účely), ako aj všetkých manipulácií na počiatku (i v priebehu) ľudského života, ktoré sú v rozpore s jeho nenarušiteľnosťou a neodňateľnou dôstojnosťou. Vidíme, že tento zásadný postoj Cirkvi, vychádzajúci z Božieho zjavenia, je v súlade s najnovšími poznatkami biologických a medicínskych vied o počiatku a včasnom vývoji človeka. Cirkev sa dôsledne stavia na stranu každého ľudského života, na stranu každého človeka prichádzajúceho na tento svet – a to napriek „nepopularite“ a mnohým (post)moderným kritikám tohto jej statočného, neohrozeného postoja. Vďaka jej za to.