Žije, a tvrdia, že vraj neexistuje

Žije! Potvrdzujú to všetky výskumy. A predsa sa tvárime, že nie je. Ukrýva sa v tele, ktorému nepatrí i patrí. Hovoríme o nenarodenom živote s konzultantom subkomisie pre bioetiku Teologickej komisie KBS morálnym teológom IVANOM ŠULÍKOM.
13.08.2009
Žije, a tvrdia, že vraj neexistuje

Otázky: M. RAUČINOVÁ

Väčšina vedcov i morálka sa zjednocujú v tom, že ľudský život sa začína od počatia. Prečo sa teda líšia názory na potrat?
Niektorí zástancovia potratov sa snažia oddeliť pojem ľudskej osoby od ľudského života. Hovoria, že vo chvíli počatia možno embryo považovať za ľudský život, nemá však status osoby. A preto je pre nich potrat prípustný. Katolícka morálka nezastáva tento názor. No ak by aj šlo o pochybnosť o statuse osoby, z morálneho hľadiska nemožno konať v pochybnosti. Nemôžem napríklad streliť do krovia, ak si myslím, že tam asi nie je môj priateľ. Musím mať istotu, že tam nie je. Každé embryo je podľa učenia Cirkvi osobou a má svoju dôstojnosť, ktorú treba rešpektovať.

S tým súvisí aj vyšetrenie embrya v tehotenstve, či nie je postihnuté chorobou, alebo hendikepom. Ako sa na to pozerá Cirkev?
Morálna teológia dlho skúmala, či je to prípustné. Katechizmus Katolíckej cirkvi (2274) hovorí, že predpôrodná diagnostika je morálne dovolená, ak rešpektuje život a neporušiteľnosť embrya a je zameraná na jeho zachovanie či uzdravenie. No nesmie sa vykonávať s  úmyslom, že ak bude dieťa zdravé, matka si ho nechá, ak choré, dá ho preč. Výsledok diagnostiky sa nemôže stať rozsudkom smrti.

Zdravotníctvo rado používa na potrat termín prerušenie tehotenstva.
Termín „prerušenie“ je zavádzajúci. Môžeme prerušiť cestu z Bratislavy do Nitry pri Zelenči a potom pokračovať ďalej. Pôvodné tehotenstvo však už po potrate nikdy nebude pokračovať. Potrat môže byť pritom spontánny, čiže nedobrovoľný a nezávislý od vôle človeka, za ktorý človek nenesie zodpovednosť (spôsobený chybným vývojom dieťaťa alebo slabosťou ženského organizmu), alebo umelý – a to priamo chcený ako cieľ alebo ako prostriedok, alebo nepriamy, vyvolaný ako dôsledok nejakého iného skutku. Encyklika Jána Pavla II. Evangelium vitae definuje umelý potrat ako „vedomé a priame zabitie ľudskej bytosti v počiatočnom štádiu jej života medzi počatím a narodením“ (58).

Pohľad Cirkvi na potrat sa teda nezmení?
Nie, v hre je totiž veľmi veľká hodnota – ľudský život. Evangelium vitae ďalej píše: „Potrat chcený ako cieľ alebo ako prostriedok je vždy vážnym morálnym neporiadkom, lebo je dobrovoľným zabitím nevinnej ľudskej bytosti” (62). Toto tvrdenie je správne nielen vo svetle viery, ale aj podľa zdravého rozumu. Zakladá sa na prirodzenom zákone.

Pocity viny po potrate však znáša žena.
Za potrat nie je zodpovedná iba ona. Treba brať ohľad i na nátlak, ktorému je vystavená zo strany manžela, rodiny, príbuzných. Zodpovednosť nesú i lekári a nemocničný personál, ktorý sa na ňom zúčastňuje a ženu na potrat navádza. Možno hovoriť dokonca o kolektívnej zodpovednosti médií, legislatívy. Ani plánované rodičovstvo nesmie používať potrat ako jeden z prostriedkov.

Aké vážne argumenty používajú zástancovia potratu?
Najčastejšie sociálne. Potrat nemôže však byť riešením. Preto má spoločnosť zabezpečiť rodinám ekonomickú istotu. Iným argumentom je potrat s cieľom zachrániť matku, alebo predchádzať jej ťažkej ujme na zdraví. Ak je priamo zamýšľaný, je nedovolený. Ide o konflikt dvoch rovnocenných životov. A preto sa má každý lekár usilovať zachrániť oba. No stáva sa, že lekár automaticky navrhne potrat, lebo žena v rizikovom tehotenstve potrebuje viac starostlivosti. Existuje ešte eugenický potrat, zabraňujúci narodeniu dieťaťa s vážnou poruchou alebo chorobou. I tu nie je riešením potrat, ale zodpovedný výskum, ktorý zamedzí výskyt týchto javov. A nakoniec je tu potrat po znásilnení. Hoci nový život má byť plodom vzájomnej lásky manželov, stáva sa, že prichádza na svet násilne. Takéto dieťa je však úplne nevinné a nemôže platiť za násilie svojím životom. Vždy je v takýchto prípadoch možné dieťa porodiť a ponechať na adopciu.

Vykonanie potratu s dosiahnutým účinkom má aj nadprirodzené dôsledky.
Kto vykoná takýto potrat, podlieha exkomunikácii už samým činom. Vzťahuje sa to na všetkých, ktorí skutok vykonajú a poznajú trest. No i na tých, bez ktorých by sa potrat neuskutočnil. Konkrétne na samotnú ženu, toho, kto ju nahováral a bez koho by na potrat nešla, i na tých, ktorí potrat vykonali (gynekológ, anesteziológ, inštrumentár). Neplatí to pre sestru, ktorá pred potratom či po ňom posluhovala takejto žene.

Prečo je exkomunikácia za potrat, a nie je za vraždu?
Pretože ide o zvlášť brutálny čin. Embryo je absolútne nevinným tvorom, úplne neschopným obrany. Tento trest má terapeutický i pedagogický cieľ. Chce pomôcť k obráteniu i k rešpektovaniu života.

A čo sloboda ženy a jej právo?
Sloboda ženy nemôže narúšať slobodu dieťaťa. Hoci embryo je biologicky úplne závislé od matky, nie je súčasťou jej tela. Preto má vlastné právo na život. O takýchto veciach však nemôže rozhodovať väčšina v parlamentoch. Každý civilný zákon by mal vychádzať z prirodzeného zákona.

Ako sa má pri hlasovaní o potratoch zachovať kresťan?
Ak sa prijíma zákon, ktorý obmedzuje situácie, v ktorých sa potrat povoľuje, kresťanský poslanec, ak dá jasne najavo, že nesúhlasí s potratmi, môže takýto zákon podporiť, lebo sa ním zmenší priestor na potrat a zachránia sa tak mnohé životy (porov. EV 73). No v politike sa treba sústrediť zároveň na sociálnu stránku veci a na celkovú podporu rodín i odmietnutie potratu ako ťažkého mravného zla.