Chcel by som byť raz otcom, Pane

„Dnes som tak sám, Pane. Hlasy a zvuky v kostole pomaly utíchli. Ľudia odišli a ja sa vraciam domov sám. Zrazil som sa s deťmi hrajúcimi sa na chodníku, Pane, s deťmi, ktoré nikdy nebudú moje. Tu som, Pane. Sám. Hrozí mi ticho, samota ťaží. Je ťažké venovať ti vlastné telo, keď sa chce dať blížnemu. Je ťažké milovať všetkých a nevyhradiť si nikoho. Je ťažko stlačiť ruku a nepodržať ju. Je ťažké budiť lásku a zamieriť ju iba k tebe. Je ťažké byť ako blížni, medzi nimi a byť celkom iný. Je ťažké sa stále dávať a nechcieť prijímať.“

Ktorý kňaz by nepoznal tento úryvok z Modlitby kňaza v nedeľu večer od Michela Quoista. Sám som si tieto slová francúzskeho kňaza čítal nespočetnekrát. Vždy ten istý text, v inom veku života, kňazstva. Slová tie isté, ale prežívanie a uhol pohľadu na ne zakaždým iné.

Žiaden iný text by som pri spojení kňazstva a otcovstva nevybral viac ako tento. Tak ako pri telesne a psychicky zdravej žene je prirodzené, že spomenieme tému materstva, rovnako to platí pri mužovi a téme otcovstva. Dokonca aj vtedy, keď je muž kňazom.

ZRKADLIŤ OTCOVSTVO BOHA

V kresťanstve o otcovstve obvykle uvažujeme v koncepcii ženatého muža, keď sa muž a žena stávajú jedným telom a dávajú život dieťaťu. Vnímanie pojmu a predstavy otcovstva je však omnoho širšie. To nám dovoľuje uvažovať a hovoriť o otcovstve aj v spojení s mužmi – kňazmi.

Pretože kňazská láska je pozvaním odzrkadľovať otcovstvo samého Boha. Kňazstvo, ako hovorí sv. Ján Mária Vianney, je „láskou Ježišovho Srdca“. Táto láska má zrkadliť „celú lásku“, povedané slovami apoštola Jána.

Táto láska vyjadruje Kristovu lásku k nám, svojmu ľudu. Krásne to vystihujú slová: „A pretože miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti“ (Jn 13, 1).

UZDRAVUJÚCE DUCHOVNÉ OTCOVSTVO

Skúsenosti s našimi pozemskými otcami majú veľký vplyv na to, ako vnímame nášho nebeského Otca. Azda aj preto si Boh vyberá i mužov kňazov, ktorí majú priblížiť jeho vzťah k človeku čo najkonkrétnejšie a najlepšie.

Niektorým ľuďom totiž skúsenosť s vlastným otcom spôsobila zranenie, ktoré sa im stalo prekážkou, aby si v kontakte s Bohom ako Otcom uvedomili vlastnú identitu. S Otcom, ktorý ich miloval už v matkinom lone a nosil ich zapísaných vo vlastných dlaniach.

Ktorý stojí za ich stvorením a je pripravený milovať ich láskou, akú si ani nevedia predstaviť. Ale nielen zraneným – všetkým majú duchovní otcovia potvrdiť, pripomenúť, doplniť lásku Otca.

Každý otec sa učí byť otcom tak, že sa najprv stane synom, a to v prirodzenej aj nadprirodzenej rovine. Duchovné otcovstvo má mať preto tri znaky, ktoré sú odrazom Boha Otca a ktorým nás on sám učí – štedrosť, vernosť, starostlivosť.

ŠTEDROSŤ KAŽDODENNÁ

U biologického otca sa pri slovku štedrosť možno ako prvá vyjaví tá materiálna. Žiaľ, v súčasnosti je neraz otec akýsi sponzor a namieste je istá obava. No aj u kňazov by mala byť štedrosť niečím prirodzeným. Veď koľkí dnes spomínajú na kňazov, ktorí mali vždy niečo sladké pre deti alebo prišli do rodín prežívajúcich finančné ťažkosti s „obálkou“.

Svätý Otec František povedal: „Štedrosť je vecou každodennosti.“ Prejavovaná v malých skutkoch lásky – v citlivom objímaní, v žehnaní, v povzbudení. Sám Ježiš napomína učeníkov, ktorí bránia deťom prichádzať k nemu. Deťmi chápeme všetky „Božie dietky“, aj tie, ktoré majú viac ako „násť“ rokov.

Aj k nim chce byť cez nás Boh Otec štedrý. Či o tom nerozjímame každý rok na Vianoce – nad jeho štedrým darom vlastného Syna? Či v modlitbe Otče náš neprosíme o štedrosť chleba každý deň?

VERNOSŤ AKO ODRAZ BOŽEJ VERNOSTI

Po rozpade manželstva, po smrti manžela či odchode otca od ženy v požehnanom stave stojí žena (okrem iných úloh) pred výzvou nájsť mužský vzor pre svoje dieťa. Niekedy je to muž z rodiny, zo školy či záujmového krúžku – no k tejto úlohe môže byť pozvaný aj kňaz.

Jeho vernosť modlitbe, kňazstvu a pastoračným úlohám dáva živý príklad muža verného záväzkom. Jeho stálosť je zrkadlením stálosti Boha, ktorý je nemenný.

Ten istý včera, dnes i naveky. „Naša vernosť nie je nič iné než odpoveď na Božiu vernosť. Boh, ktorý je verný svojmu slovu, ktorý je verný svojmu prísľubu, ktorý kráča so svojím ľudom, ďalej plniac prísľub, nablízku svojmu ľudu,“ pripomína pápež František.

STAROSTLIVOSŤ NEUSTÁLE KREATÍVNA

Starostlivý otec nie je len ten, ktorý pripraví deťom desiatu, odvezie na krúžok, zabezpečí zaplatenie poplatkov za záujmové aktivity. Starostlivý otec je aj ten, čo sa snaží chrániť zdravie tela i ducha svojho dieťaťa.

O to viac sa to očakáva od duchovného otca. Zabezpečiť zdravé prostredie – pre telo i nesmrteľnú dušu – pre svoje duchovné deti. A to nielen formou vytvorenia priestorov na sviatostný život, ale aj otvorením priestorov na fare pre rast spoločenstva s ľuďmi a Bohom. Boh nestvoril svet a človeka a potom to zabalil.

On je neustále kreatívny. Náš Boh sa nevyhýba a nebočí – nestojí stranou, ale neustále o nás dbá, je starostlivý aj napriek našim hriechom, nevernosti, slabosti, stále sa opakujúcim pádom a zraniteľnosti. 

KŇAZI, KTORÍ SÚ OTCAMI

Nedá mi, aby som sa nachvíľu nezastavil aj pri kňazoch, ktorí sú zároveň otcami. Myslím v prvom rade na bratov gréckokatolíkov. Pre mnohých je spojenie otec – kňaz úplne prirodzené. Vyrastali tak už vo svojich rodinách. Vnímali svojho otca či deda cez dvojité otcovstvo – telesné i duchovné.

Nechcem o tom nejako špeciálne polemizovať. Chcem sa len podeliť o svedectvo jedného z nich.

Otec Martin povedal: „Vyrastal som v kňazskej rodine, sám som sa stal kňazom a mám rodinu. Vnímal som, že to, čo môj otec kňaz a iní kňazi otcovia v chráme ohlasovali, sa snažili žiť ako prví. Aplikovali Božie slovo doma, aby ukazovali, že sa to dá. Aj napriek tomu, že aj o nás platí, že doma nikto nie je prorokom. Zažívam, že obe ‚otcovstvá‘ sú navzájom prepojené. Ak rastiem ako kňaz, rastiem aj ako otec. Ak rastiem ako manžel a otec v rodine, rastiem aj ako kňaz a duchovný otec. Ale je to aj opačne. Ak stagnujem ako kňaz – stagnujem aj ako otec a manžel. A ak stagnujem ako manžel a otec, stagnujem aj ako duchovný otec.“

Nemali by sme v pravde obísť ani kňazov, ktorí sa stali otcami napriek tomu, že pri vysviacke prijali záväzok celibátu. Niektorí z nich sa rozhodli následne postaviť vedľa ženy a svojho dieťaťa.

Akokoľvek by sme boli pokúšaní súdiť kohokoľvek, nezabudnime na slová Svätého písma: „Preto kto si myslí, že stojí, nech si dáva pozor, aby nepadol“ (1 Kor 10, 12) a na inom mieste čítame: „Čo máš, čo si nedostal?“ (1 Kor 4, 7).

Vernosť v povolaní nie je iba výsledkom vlastného snaženia. Vždy je to milosť a spolupráca s milosťou. Je namieste vysloviť preto nielen ľútosť nad pohoršeniami a pádmi, ktoré sa nám kňazom stávajú.

Ale aj vysloviť slová ľútosti a prosby o odpustenie za naše ohovárania a osočovania voči ženám a deťom, kňazom, ktorí boli a sú súčasťou takýchto príbehov. Nemyslíte? Kto nám dal právo na ich odsúdenie?

HLAVNÝ A NAJVYŠŠÍ TITUL KŇAZA

Nedávno som sa dostal k vyjadreniu kardinála Henryho Edwarda Manninga, anglického preláta z 19. storočia. V označení duchovný otec videl oveľa viac než len metaforu. „Titul otca,“ napísal, „je prvý, hlavný, najvyšší, najmocnejší, najpresvedčivejší, najčestnejší zo všetkých titulov kňaza.“

Kňazovi sa môže dostať od sveta a z cirkevného prostredia mnoho mien a ocenení. Od rôznych akademických titulov, od cirkevných hodností, od svetských autorít. Ale žiadne nemá taký hlboký a taký vysoký zmysel a význam – ako titul „otec“. Chcel by som byť raz otcom, Pane.