Pane, daj, aby sme správne videli

Koronavírusom a covidom poznačená súčasnosť nám priniesla niečo nové, čo sme si doteraz takmer neuvedomovali – poznávame sa, komunikujeme oveľa viac očami. Ústa sú zakryté rúškom, zostal nám len pohľad – z očí do očí.

Ale oči dokážu, obrazne i doslovne povedané, všetko; smiať sa i plakať, zabíjať i milovať. Sú v nich ukryté všetky emócie i hĺbka nášho bytia. Milý pohľad medzi dvoma ľuďmi je často intenzívnejší než najhlbšia konverzácia.

Budú slepí niekedy vidieť?

Nie nadarmo sa hovorí, že oči sú oknom do duše. A nielen do duše, ale aj do zdravia.

Niektoré ochorenia môžeme spozorovať sami. Jestvuje choroba, keď človek má dvojité videnie, a ďalšie symptómy: zahmlené videnie, škvrny pred očami, žiarivé kruhy okolo svietiaceho objektu, napríklad reflektorov okoloidúceho auta, takzvaný haló efekt.

Strata periférneho videnia znamená, že vidíte pred seba, ale zúžene a po bokoch nevidíte. Dvojitý obraz. Je nebezpečenstvo skreslene – pokrivene vidieť skutočnosť.

Astigmatizmus spôsobuje nielen rozmazanie, ale aj deformáciu obrazu – predmety vnímate tenšie a dlhšie alebo menšie a širšie, ako sú v skutočnosti.

V jednom odbornom článku napísali: Skupina lekárov z Baylorovej lekárskej univerzity v Texase v spolupráci s vývojármi implantátov vytvorila zrakovú protézu pre nevidiacich. Možno vďaka nej raz vyriešime problém nevidiacich ľudí. Vidíme naozaj očami?

Hoci si videnie zvyčajne spájame s očami, väčšinu práce si „odpracuje“ mozog. Sú oči zbytočné? Predmet vidíme vtedy, keď fotóny svetla, ktoré z neho vychádzajú alebo sa od neho odrážajú, prenikajú na fotocitlivé bunky – fotoreceptory (tyčinky a čapíky) v sietnici oka.

Tieto fotóny stimulujú fotoreceptory, ktoré ich premieňajú na nervové signály, ktoré sa prenášajú zrakovým nervom do spomínanej vizuálnej kôry. Až 70 percent zmyslových receptorov, ktoré v tele máme, sa nachádza v očiach.

Niet divu, že na spracovanie množstva informácií, ktoré prijímame očami, je potrebné niečo také výkonné ako mozog. Vyriešia aj vrodenú slepotu? Špecialisti pri vývoji zrakovej protézy prešli už nejakú tú míľu. Ľudia, ktorí počas života prišli o zrak, dnes opäť dokážu rozoznávať objekty okolo seba.

Dajme slovo Bartimejovi, ktorý bol slepý a opäť videl

Dobrý deň, rád by som sa predstavil, volám sa Bartimej, som Timejov syn, narodil som sa v Jerichu, v Izraeli. Hovorí sa, že keď ho Izraeliti dobyli, pochodovali okolo neho s trúbami, až sa v meste rúcali múry. Ale to bolo veľmi dávno.

Hlasy mnohých ľudí, ktorí okolo mňa každý deň prechádzali, keď som sedel pri ceste, rachotili ako trúby. Nevidel som ich, pretože som bol slepý. Ako slepý nemáte dobrý život. V detstve sa o mňa starali rodičia, ale neskôr som bol pre nich príťažou.

Nemal som žiadnych priateľov; kto by sa chcel kamarátiť so slepcom? Keď som vyrástol, moji rodičia sa o mňa už nechceli starať. Musel som sa postarať o seba sám. Neostávalo mi nič iné, len žobrať.

Z Jericha, ktoré leží hlboko v Jordánskej kotline, vedie do Jeruzalema strmá cesta, síce nie bez nebezpečenstva, ale napriek tomu ju mnohí používali. Sedel som deň čo deň na okraji tejto cesty. Mnohí obchodníci sa vracali z Jeruzalema s bohatým ziskom a prejavili súcit s chudobnými, ako som ja.

Takže som si mohol dovoliť aj plášť, ktorý ma chránil pred nočným chladom, moje jediné vlastníctvo. Ale nebol to život, aký by som si želal. Chcel som žiť ako ostatní a splniť si túžbu ísť hore do Jeruzalema, pozrieť si mesto a chrám. Bol to môj sen. V poslednom čase som počúval ľudí rozprávať o Ježišovi z Nazareta.

Hovorilo sa, že robí mnoho zázrakov, uzdravuje chorých. Žiaľ, nemal som nikoho, kto by ma mohol k Ježišovi priviesť.

Ale azda jedného dňa pôjde po našej ceste do Jeruzalema, čo nie je celkom vylúčené. To bola odteraz moja nádej. Každý deň som sa snažil počuť z hlasov okoloidúcich o Ježišovi niečo nové. A zrazu sa hovorilo, že Ježiš je neďaleko.

Áno, vraj je v meste a zajtra chce pokračovať do Jeruzalema. Mal by prechádzať okolo mňa. Od vzrušenia som nemohol v tú noc spať. Skutočne, nasledujúce ráno bolo počuť silné hlasy, mnohí boli šťastní a vyjadrovali to nahlas.

Myslím, že som počul nový hlas, jemný, láskyplný, aký som nikdy predtým nepočul. Rozhodol som sa v okamihu – začnem kričať čo najhlasnejšie.

Musí ma počuť, Ježiš nesmie prejsť bez toho, aby si ma nevšimol, pretože to je moja životná šanca – moja nádej. „Ježišu, syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ (Mk 10, 47). Ľudia blízko mňa ma okríkli, aby som stíchol, veď Majster nemá čas na mrzáka.

Sú s ním skvelí, učení páni, ktorí s ním chcú diskutovať o Bohu a zákone. Je mi to jedno. Kričím ešte hlasnejšie. Ježiš ma musí počuť, chcem ináč žiť, teraz alebo nikdy. „Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ Zrazu nastalo tajomné ticho, ľudia zmĺkli a zastavujú sa.

Ježiš sa zrejme tiež zastavil veľmi blízko mňa. Počujem jeho hlas: „Zavolajte ho!“ A ľudia nablízku mi hovoria: „Maj odvahu, vstaň, volá ťa!“ Chvíľku rozmýšľam. Vstaň, ale ako to mám urobiť, mohol by som spadnúť a zahanbiť sa; niekto by mi mohol vziať plášť a čo by mi zostalo... Ale teraz ma to nezaujíma.

Teraz si uvedomujem, že nadišiel môj čas. Cítim v sebe silu, akú som nikdy nemal. Vyskočím, na plášti teraz nezáleží. Ježiš je tu, skôr ako môžem premýšľať, stojím pred ním. Netuším, ako som nasmeroval svoje kroky k nemu. Nevidím ho, ale cítim jeho blízkosť, lásku, ktorá z neho vyžaruje.

Toto je moment, na ktorý som čakal celý život. Čo bude teraz? Počujem jeho hlas, ako s láskou hovorí: „Čo chceš, aby som ti urobil?“ Čo je to za otázku – pomyslím si – Ježišu, nevidíš to, som slepý; čo by mohol slepý chcieť, len aby videl.

Po chvíli chápem, že Ježiš chce z mojich úst počuť moje najhlbšie prianie. Nechce ma rýchlo uzdraviť, chce sa so mnou osobne rozprávať. Chce mi ukázať, že som pre neho dôležitý. A vyslovujem najhlbšie želanie svojho srdca: „Rabboni, chcel by som vidieť.“

A Ježiš hovorí: „Choď, tvoja viera ťa uzdravila!“ Je to ako sen – v jednom okamihu sa mi zmenil celý život. Nedokážem opísať tento moment, čo sa tam presne stalo. V každom prípade zrazu som videl. Videl som Ježiša stáť predo mnou, jeho láskyplné oči sa upierali na mňa, vidím ľudí okolo neho.

Na chvíľu v tomto svete prežívam večnosť. Práve to hovorili ľudia, že na zem prišlo v Ježišovi Božie kráľovstvo. A Ježiš pokračuje ďalej, hovorí viac, hlasy opäť znejú ako trúby, ale teraz aj vidím ľudí, ktorým tieto hlasy patria. Rozmýšľam, čo mám teraz robiť.

Moje staré miesto už neprichádza do úvahy. Plášť môže nosiť aj niekto iný. Teraz sa mi začína nový život. Najprv urobím to, čo som vždy chcel urobiť. Pôjdem po ceste do Jeruzalema, kráčam po nej za Ježišom a jeho učeníkmi. Počúvam, čo Ježiš hovorí, chcem s ním zostať.

Ale môžem byť s ním len niekoľko dní, pretože v Jeruzaleme sa chcú Ježiša zbaviť. Je obvinený a odsúdený ako výtržník a rúhač. Ponajprv som nechápal, ničomu som nerozumel, čo sa to deje. Niekoľko dní potom, čo ma uzdravil, Ježiš zomrel na kríži. Bol som z toho ohromený, ako aj jeho učeníci.

Ale po pár dňoch počúvam o vzkriesení. Čo to má byť? Ježiš opäť žije. Videli ho na vlastné oči. Bol som pri tom, keď apoštoli zrazu kázali Ježišovo posolstvo v deň Turíc s úplne novou silou. Mám dovolené patriť do kruhu jeho spoločenstva od samého začiatku.

A moje meno je známe po celom svete, pretože evanjelista Marek, ktorému som tento príbeh tiež vyrozprával, zapísal ho do svojho evanjelia.

Chcem vám povedať ešte jednu vec: Ak cítite, že váš život je úplne mizerný, nemáte z ničoho radosť a všetko sa vám rúca, ak ste si celé roky priali niečo dobré bez toho, aby sa to splnilo, čakajte, čakajte ako ja v nádeji, že Ježiš jedného dňa bude prechádzať okolo, a buďte pripravení! Je to nádherný príbeh.

Je aj o nás. Aj my sme niekedy slepí, hoci telesné oči máme v poriadku. Nevidíme správne realitu, čo pre nás Pán robí, akí ľudia sú okolo nás; nevidíme správne jednotlivé okolnosti života. Žijeme, akoby sme mali na očiach šupiny, ktoré nám bránia vidieť správne.

V súčasnosti je známa takzvaná duchovná slepota. Patrí medzi zákerné choroby, pretože sa na ňu zomiera a denne skosí stovky ľudí. Pomôcť nám môže iba Ježiš. Keby sa dnes Ježiš teba opýtal: Čo chceš, aby som ti urobil? – čo by si odpovedal?

Možno materiálne veci – lepší mobil, počítač, novú izbu, lepšie známky v škole. Alebo by si chcel mať lepší zrak, aby si videl priateľov, ktorým treba pomôcť; riad, ktorý treba umyť. Čo by si chcel, aby ti Pán dal? Slepý mal len jedno prianie: aby videl. Príbehy o nevidiacich sa, žiaľ, nie vždy takto končia.

Kontext uzdravenia slepého

Fanny Crosby bola jednou z týchto ľudí. Keď mala Fanny iba šesť týždňov, oslepla. Fanny nikdy nebola zatrpknutá, ani sa nesťažovala. Mala úžasný dar písať poéziu a počas svojho života napísala viac ako osemtisíc básní. Niektoré z nich boli zhudobnené a mnohé z nich sú v gospelových piesňach dodnes.

V jednom rozhovore redaktor povedal Fanny: „Myslím, že je veľká škoda, že ti Ježiš, o ktorom stále píšeš, nedal zrak.“ „Ale vôbec nie!“ odpovedala Fanny. „Ak by som mohla mať len jednu žiadosť, bola by, aby som sa narodila slepá.“ „Prečo?“ spýtal sa prekvapený redaktor.

„Pretože keď sa dostanem do neba, prvá tvár, ktorú tieto slepé oči uvidia, je tvár Ježiša, môjho Pána a Spasiteľa.“ Niektorí, ako Bartimej, dostali znova dar vidieť. Niektorí, ako Fanny Crosby, zostali slepí. Jedna vec je istá: keď sa dostaneme do neba, všetci uvidíme tvár Ježiša.

Svätý Otec František nám nedávno povedal: „Boh si nás takto praje, každého iného, ale všetkých zjednotených okolo neho. Pán nás vidí spolu. Všetkých. A vidí nás ako deti: má pohľad Otca, pohľad zaľúbenia v každom dieťati.“

Dobrý Otče v nebi, ďakujeme ti za dar zraku, ale viac než za to ti ďakujeme, že ťa jedného dňa uvidíme v nebi takého, aký si – ako Lásku.