Editoriál 38/2021

Zdvihla som uslzené oči od telefónu k obrazovke v press centre, na ktorej práve Svätý Otec vystupoval z lietadla, a musela som jej dať za pravdu. Dojalo ma to. A potom opäť – keď sa stretol s Misionárkami lásky v Petržalke, so židovskou obcou na Rybnom námestí, so zasvätenými osobami, s mladými v Košiciach, s Rómami na Luníku IX, s gréckokatolíkmi v Prešove, keď sa nečakane zastavil na Zochovej v Bratislave a hral sa s malým chlapčekom ťap, ťap, ťapušky, alebo počas svätej omše v Šaštíne.

Dojalo ma, že Svätý Otec František si mohol vybrať akúkoľvek inú krajinu – väčšiu, zaujímavejšiu, politicky silnejšiu –, no on si vybral nás. Slovensko. Maličkú krajinu v strede Európy, ktorá veľmi potrebovala vidieť a počuť jeho láskavý humor, inšpiratívne príhovory a osobný príklad obetavosti, spontánnosti a jednoduchosti. Pápežovi nejde o pózy, nezáleží mu na tom, či poteší svetových lídrov.

Z jeho činov a slov vyžarovalo veľkými písmenami jediné – láska. Láska k blížnemu, láska ku všetkému stvorenstvu, zdravá láska k sebe samému. Láska, na ktorú sme pre naše neistoty, zaslepenosť a hádky akoby zabudli. Dojalo ma, že sa prostredníctvom svojich slov neprihováral masám, ale každému človeku zvlášť.

Mala som pocit, akoby boli jeho príhovory napísané presne pre mňa, zasiahli ma tam, kde bolo potrebné – a určite nie som jediná, ktorá to tak cítila. Tak nám len prajem, aby v nás to, čo nám Svätý Otec František počas svojej návštevy odovzdal, rezonovalo čo najdlhšie.