Komentár

Keď aktuálne sledujem, čo sa opäť roztočilo okolo výroku pápeža Františka pre švajčiarsku televíziu – a je to len jeden z príkladov všeobecného šialenstva sveta –, mi zrejme v Pôstnom období oprávnene prichádza na um myšlienka, že Kristovej obety nie sme ani po dvoch tisícročiach hodní.

Udalosti uplynulých dní boli späté s odvahou. Veľkú odvahu preukázali slovenskí biskupi, keď sa rozhodli prvýkrát zverejniť správu o zneužívaní v Cirkvi na Slovensku. Samozrejme, je to iba malý krôčik k vymeteniu tohto zla, no o to dôležitejší. Pre obete zneužívania je to signál, že Cirkev je na ich strane, a zároveň pre agresorov výstraha, že ich správanie už nebude tolerované.

V apoštolskej exhortácii pápeža Františka Evangelii gaudium čítame: „V každom okamihu dejín je prítomná ľudská slabosť, nezdravé zahľadenie do seba, pohodlný egoizmus a napokon žiadostivosť, ktorá nás všetkých ohrozuje. Tieto veci sú tu vždy. Učme sa radšej od svätých... ktorí čelili ťažkostiam svojej doby. Navrhujem preto zastaviť sa a znova nadobudnúť tie motivácie, ktoré nám pomôžu napodobňovať ich v našich časoch.“

Niekdajší minister kultúry Milan Kňažko vyslovil okrem iných aj tento bonmot: „Na Slovensku je každý odborník na futbal a cirkev, lebo bol aspoň raz v živote na futbale alebo v kostole.“ Na tento výrok si spomeniem najmä vtedy, keď počujem o odluke cirkvi od štátu.

Dve slová sa v ostatných dňoch vo verejnom priestore vyskytujú častejšie ako zvyčajne – právo a spravodlivosť. Doby, keď je spoločnosť hľadajúca spravodlivosť vystavená zmätku príliš komplikovaných zákonov, sa v dejinách cyklicky opakujú. Už v starom Ríme bol známy povzdych: „Priveľa práva, málo spravodlivosti!“