Dvaja pápeži nútia uvažovať

„Niekde musíme mať hranice.“

„A tiež múry, čo nás delia?“

„Hovoríš o múroch, akoby boli zlé. Dom je postavený z múrov. Zo silných múrov.“

„Staval Ježiš múry? Jeho tvár je milosrdenstvo. Čím väčší hriešnik, tým väčšie privítanie. Milosrdenstvo je dynamit, ktorý tie múry rúca.“

Aj takýto dialóg sa odohráva medzi filmovým Benediktom XVI. a Jorgem Bergogliom. Jeden je pápež, ktorého pontifikát sprevádzajú viaceré škandály i vlastné zdravotné obmedzenia; druhý je obľúbený kardinál, ktorý by chcel ísť do dôchodku.

V kontexte scenára je to isté gesto vzdoru – aj preto muž, ktorý sníva o pevných múroch, volá toho, ktorý ich chce zničiť dynamitom milosrdenstva, na koberček.

Presnejšie, do svojho letného sídla, kde sa Benedikt XVI. a budúci pápež František vo vzájomných rozhovoroch konfrontujú s myšlienkovým svetom toho druhého. 

Fikcia plná reálnych detailov
Bol vychovaný ako katolík, podľa vlastných slov však nevedel veľa podrobností o pápežovom odstúpení. Googlenie mu dalo informáciu, že naposledy sa niečo podobné stalo v roku 1213 – to bolo pre scenáristu Anthonyho McCartena natoľko zaujímavé, že chcel o rozhodnutí Benedikta XVI. napísať.

Vraj viedol rozhovor s viacerými vatikánskymi odborníkmi a robil výskum mnohých rozhovorov a diel o oboch pápežoch; chcel čo najautentickejšie zachytiť ich názory, ale napríklad aj spôsob prejavu. Nielen to, čo povedali, ale aj ako by to povedali. Podarilo sa? 

Posúdenie bude závisieť od divákovej optiky; od jeho názorových preferencií, ale aj od jeho vedomostnej základne. A od jeho ochoty a schopnosti prijať iný uhol pohľadu – a zargumentovať si ten svoj. 

Faktom je, že fikcia (stretnutie Benedikta XVI. a Františka tesne predtým, ako nemecký pápež rezignuje na svoj úrad) je umne popretkávaná mnohými reálnymi detailmi (dokonca vraj sedia i výsledky futbalových zápasov).

S mnohými informáciami nás autori oboznamujú veľmi skratkovito, čo v tomto prípade nie je na škodu (rozpitvávať viac škandály, ktoré sa vyskytli počas Benediktovho pontifikátu, by vlastne pôsobilo trochu provokačne). 

Neberte to ako duel
Červené topánky verzus čierna vychádzková obuv, Bedřich Smetana verzus ABBA, večera osamote verzus sledovanie futbalu a skandovanie s ľuďmi v pube, letné sídlo verzus mestská hromadná doprava, konzervatívnosť verzus otvorenosť, Benedikt XVI. verzus František. 

Aj tak sa dá zhrnúť až vyhrotiť film Dvaja pápeži.   

Skúste však teraz to „verzus“ nahradiť prostým „a“. 

Kto to dokáže, bude sa možno ešte stále dívať na príbeh dvoch kardinálov – súperov, ktorí sa postupne menia na priateľov (ak chceme dejovú zložku veľmi zjednodušiť).

Možno však už nepristúpi na hru „ktorý pápež je lepší“ či „ktorý prístup Cirkvi je lepší“, ako to poňali viacerí recenzenti, a vlastne asi aj samotní autori.

Hoci scenárista tvrdil, že sa nesnažil zaujať stanovisko, ale viesť debatu medzi konzervatívnym a progresívnym táborom, nedá sa tomu celkom veriť.

Filmový Benedikt XVI. pôsobí chvíľami tak trochu ako paródia samého seba – inteligentný, ale odtrhnutý od reality, brániaci sa prílišnému pokroku, a pritom od aplikácie stále počúvajúci, že nemá zastavovať.

Priaznivejšie vychádza argentínsky kardinál (podotknime, že režisér Fernando Meirelles je Brazílčan), ktorého máme možnosť spoznať aj cez čiernobiele flasbacky jeho minulosti. Azda aj v kontexte nej sa dá odčítať, prečo budúca hlava Cirkvi preferuje milosrdnejší prístup.

Láskavý kardinál si napokon získava aj sympatie pápeža – celé Benediktovo odstúpenie v kontexte filmu pôsobí vlastne ako jeho stagnácia nielen na pápežský úrad, ale i na vlastnú cestu, vlastné názory.

Tí, ktorí film pojmú ako pomyselný duel medzi dvomi mužmi a svetmi, čo zastupujú, by v tomto bode asi podotkli, že Benedikt si uznal prehru – ale že to spravil so cťou a s veľkým rešpektom voči víťazovi.

Aj skratkovité zhrnutie doterajšieho Františkovho úradovania na Petrovom stolci pôsobí tak trochu ako súpis jeho víťazstiev i potvrdenie názorového zázemia tvorcov. 

No je škoda poňať ich príbeh ako duel; škoda toho  „verzus“. Veď ako sa vraví, Pán Boh má všelijakých svätých. A kto by si už len trúfal posúdiť, či sú pre Božie kráľovstvo viac potrební Jánovia Krstiteľovia alebo Terezky Ježiškove?

Prečo neprijať náhľad, že v Božom pláne mali miesto obaja títo pápeži - a že je to úplne v poriadku?

Ak sa človek rozhodne pozrieť si Dvoch pápežov s takýmto nastavením, čaká ho zaujímavá konverzačná snímka jemne šmrcnutá humorom. 

V opačnom prípade to bude zas len zbytočné polemizovanie o tom, kto by aký mal byť – a to by bola pre film i pre diváka škoda.