Kostoly premieňame na obývačky

Získali ste Cenu Fra Angelica – ako sa na to dívate s odstupom niekoľkých mesiacov?
Áno, od februára uplynulo pár mesiacov, ktoré boli pre pandémiu jedinečné v dejinách Slovenska aj celého sveta.

Tento čas ja osobne vnímam ako ďalší Boží dar, lebo bolo viac priestoru na premýšľanie a hodnotenie.

Uvedomila som si, že cena mi patrí a mám byť za ňu vďačná, lebo Boh si ma našiel a zavolal na spoluprácu.

Myslíte, že aj vďaka nej sa vám ľahšie podarí etablovať vaše myšlienky? Pred rokmi ste v KN načrtli, ako vás trápi gýč v sakrálnych priestoroch či kresťanskom umení vôbec. Ako sa v tejto záležitosti zmenil vkus či nevkus slovenských veriacich?
Cena Fra Angelica je možno takým posledným štítom, keby bolo útokov priveľa – ale nebudem ju používať ako prostriedok nátlaku či osobnej nadradenosti.

Za tie dve desaťročia, počas ktorých som pracovala pre sakrálne objekty, s ľútosťou pozorujem, že nevkusu je čoraz viac a agresívne útočí na staré aj nové kostoly.

Ako sa to prejavuje v praxi? Mohli by ste uviesť aj niektoré konkrétne prejavy nevkusu?
Žiaľ, zlých riešení je nekonečne veľa, jednoduchšie by bolo zrátať, keby ste chceli vymenovať príklady, kde kostol nestratil svoju pôvodne plánovanú krásu. Tam poďakovanie patrí správcovi a aj Božiemu ľudu.

Chcela by som veľmi vyzdvihnúť a oceniť dlhoročnú prácu banskobystrickej Diecéznej liturgickej komisie, ktorá sídlila v seminári v Badíne, kam som chodila na pracovné konzultácie.

Po rokoch vidieť ovocie námahy, ktorú si dal ešte otec biskup Rudolf Baláž a jeho blízki spolupracovníci, napríklad Vojtech Nepšinský, keď zhromaždili a s dôverou oslovili najlepších architektov, umelcov a umeleckých remeselníkov v svojom regióne.

Chápem, že takt vám nedovolí hovoriť konkrétne, ale vedeli by ste aspoň všeobecne zhrnúť, čo vlastne možno pokladať za typický „kostolný gýč“?
Nejde o takt, skôr mám pocit, že by sme ničomu neprospeli. Celé je to o pokore a o vzdelaní, pravdepodobne sú to spojené nádoby.

Veci sa majú tak, že u nás sa ľudia naučili násilím si vynucovať, čo v kostole chcú a čo nechcú mať, s čím sa nesmie pohnúť a čo konečne vyhodiť.

Niekedy, našťastie nie často, sa stretávam aj s kňazmi, ktorí neboli dostatočne vzdelaní v tejto oblasti a presadzujú svoje riešenia bez ohľadu na odporúčania odborníkov. 

Počas svojich ciest po mnohých európskych kostoloch som si uvedomila, ako sme si tie naše slovenské za posledné roky „zútulnili“ a pomaly ich premieňame na svoje obývačky, kde radi driememe pred televízorom.

Nespomínam si, že by som niekde v zahraničí stúpala v katedrále po kobercoch, ktoré skrývajú možno príliš jednoduché, no krásne dlažby.

Ďalší zvyk, ktorý sa rýchlo rozmohol a ničí naše kostoly, je nakupovanie bezcenných sôch na farských púťach v zahraničí. Robí sa to tak, že veriaci si v dobrom úmysle urobia v autobuse zbierku – a kým pán farár niečo vybavuje, kúpia mu ako prekvapenie čo najväčšiu sochu, ktorú ešte v kostole nemajú. 

Pre mňa nepochopiteľná slovenská špecialita je dávať do kostola to, čo je najlacnejšie, a nie to, čo je najvzácnejšie, ako to bolo v minulosti. V svojej praxi som sa stretla aj s tým, že do kostola odnášali veriaci svoje zodraté stoličky, polorozpadnuté sošky či koberce pred vyhodením so slovami, že do kostola ešte budú dobré. 

A nakoniec ešte niečo typické pre nás, slovenských veriacich – strach z prázdna. Mnohým naozaj prekáža, ak je v modernom kostole len oltár, ambon, kríž, svätostánok a sedadlo celebranta.

Skutočný príbeh: Bola raz jedna malá nevzhľadná obyčajná nemocničná kaplnka s pozbieraným nábytkom. Mladý kňaz, ktorý v nej slúžil sväté omše, ju dal vynoviť skutočným umelcom a zmenila sa na nepoznanie.

Keď som do kaplnky opäť vošla po dvoch rokoch, čakalo ma nemilé prekvapenie – jednoduchý meditačný priestor sa zmenil na sklad obrazov, sošiek a nesúrodých doplnkov. 

Tak to obráťme pozitívne. Ako vyzerá vkusný interiér kostola a ako môže ovplyvniť vnímanie percipienta?
Tak to už je lepšia otázka.

Aby som nehodnotila svoje práce, pochválim napríklad Katedrálu sv. Šebastiána v Bratislave–Krasňanoch či nový farský kostol v Považskej Bystrici na sídlisku Rozkvet.

O to viac, že sú to novostavby, na ktorých pracovalo veľa laikov, ktorí sa podriadili projektu, a stavba sa nakoniec nezmenila na babylonskú vežu.

V Žiline máme napríklad skvostný interiér Kostola Božieho milosrdenstva na sídlisku Hájik (autor: Otmar Oliva), v blízkom horskom okolí obdivujem nový kostol v Radoli či Budatíne (architekt: Ľubomír Zaymus; mozaika, moderná krížová cesta a vitráže: Pavol Muška).

Ten nadpozemský pocit dáva kostolu skutočné, hodnotné umelecké dielo, pretože cez umelcove ruky prúdi Boží Duch a ten v diele aj naďalej necháva svoju pečať.

Čím sa pri tvorbe inšpirujete vy?
Architekt musí riešiť veľa praktických problémov, je limitovaný priestorom, technológiami a často aj finančnými možnosťami svojho klienta.

Inšpirácie zbiera počas celého života; naživo zo sveta, z literatúry či z rozhovorov s rozhľadenými ľuďmi.

Najviac sa venujem starším kostolom, mnohokrát sú pod pamiatkovým dohľadom. Tu sú odporúčania niekedy v rozpore s tým, čo by som chcela navrhnúť ja, a tak hľadáme spoločnú reč.

Každý sakrálny priestor je iný, hoci sú si staršie kostoly v mnohom podobné.

Musí byť architekt, ktorý navrhuje interiérové prvky do kostolov, veriaci? Je to benefit?
To je téma, nad ktorou som premýšľala dlhé roky. Dospela som k názoru, že dobrý architekt nikdy neodovzdá zlé dielo, iba ak by bol v nejakej tiesni.

Viera môže byť pre kvalitnú sakrálnu architektúru bonus, ale nie je, žiaľ, zárukou.

Keď sa pozerám svojimi očami – ako praktizujúca katolíčka, veľmi dobre viem, pre koho pracujem.

Dielo robím v prvom rade pre Boha, ktorému chcem odovzdať to najlepšie, čo viem a ako viem; a na druhom mieste sú ľudia, ktorí budú priestor využívať – aby porozumeli a cítili sa dobre.

Počas niekoľkých rokov som spolupracovala s našou farnosťou ako animátorka pre birmovancov, spievala som vo farskom zbore, viedla som výtvarný krúžok vo farskom centre a až doteraz som jedna zo žien, ktoré upratujú kostol.

Vidím po rokoch možno až priveľmi dobre, čo je vhodné a čo nie – o to jednoduchšie to majú neveriaci projektanti, ktorí si nás predstavujú ideálne.

Pre mňa je veľmi hodnotným príkladom vzácny slovenský architekt Michal Milan Harminc, ktorý pochádzal z protestanskej rodiny a napriek tomu projektoval nadčasové kostoly pre všetky denominácie.

Určite poznáte kostol v Púchove, Terchovej, Bolešove – je to nádherný čistý rukopis.