Obdivoval vrch K2, no vystúpil na K19

Mladých dobrovoľníkov, ktorí by mali možnosť prežiť v Indii počas letných prázdnin niekoľko týždňov, začali pozývať už v decembri minulého roka.

„Týždeň po vypuknutí prvej vlny pandémie koronavírusu a následných opatreniach sme mali mať prvé spoločné stretnutie. Tým, ktorí sa prihlásili do Indie prvý raz, sme museli napísať, že Misia India sa tento rok nekoná. No tí, ktorí sa dobre poznáme a sme dobrý tím, sme stále v kútiku duše dúfali. To sme ešte netušili, ako bude koronavírus riadiť život v Indii,“ hovorí jeden z iniciátorov a motor Misie India Martin Halčák (48), SJ.

Ako správny jezuita hovorí, že mu v tejto situácii prišlo na pomoc rozlišovanie – jeden z hlavných pilierov ignaciánskej spirituality.

„Keď sa z rozhodnutia vlády zatvorili kostoly a pohyb ľudí sa obmedzil na minimum, v Cirkvi sme začali prežívať Pôst. V tom čase sme sa v komunite viac modlili, viac sme sa stretávali v záhrade, ale aj spoločne slávili svätú omšu,“ spomína Martin Halčák na prvé marcové týždne

Ako aktívny človek skúšal dokonca šiť rúška a rozdával ich ľuďom, ktorí prišli na spoveď alebo duchovný rozhovor, virtuálne sa zapájal do stretnutí duchovnej obnovy Magis, no aj tak nenachádzal pokoj.

„Aktivít bolo neúrekom, pociťoval som však nepokoj, ktorý som nedokázal prehlušiť nijakou duchovnou či fyzickou aktivitou. Bolo potrebné vystúpiť zo svojej komfortnej zóny,“ hovorí kňaz, ktorého povzbudili slová jezuitského provinciála Jozefa Šofranka pre TK KBS: „Musíme hľadať to, čo je potrebné práve v tejto chvíli. Poslaním jezuitov na Slovensku je obohatiť miestnu cirkev o to, k čomu nás Boh povolal v Cirkvi. Učiť ľudí hľadať Boha vo všetkých veciach, formovať veriacich i neveriacich či už prostredníctvom duchovných cvičení, riadnou sviatostnou pastoráciou alebo v oblastiach, kam sa iní nedostanú.“

Rozhodnutie pre dobrovoľníctvo
Koncom apríla prišiel jezuitom e-mail, že Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky potrebuje ľudí na pomoc v repatriačných centrách. Martin neváhal a dal sa k dispozícii.

Provinciál rozhodol, že spoločne s Petrom Bušom SJ pôjde do najväčšieho repatriačného centra v Bratislave, ktoré sa otvorilo 28. apríla. „Netušil som, do čoho idem. Mal som len dve informácie, čo nás čaká. Prvá bola od bratov kapucínov, ktorú napísali na svoj web, a druhá bola esemeska od priateľa, že to bude dobrá skúsenosť a aby som si nezabudol vziať knihu,“ hovorí s úsmevom Martin Halčák.

Príprava na dobrovoľnícku prácu nebola nijaká - nebolo kedy. „Zbalili sme si veci na dva týždne. Prišli sme pred bránu internátu Družba, ktorý sa stal repatriačným centrom pre ľudí prichádzajúcich zo zahraničia, a na druhý deň sme sa začlenili do tímu dobrovoľníkov.“

Ich program bol jednoduchý, ale nikdy jednotvárny: budíček, kontrola izieb repatriantov, príprava priestoru na pracovný deň, rozvoz raňajok, kávy, čaju, obeda, riešenie problémov.

Každá aktivita zabrala podľa Martinových slov nemálo času – napríklad rozvoz jedla znamenal položiť pred dvere stravu, zaklopať na izbu a ustúpiť pár metrov, potom počkať, kým si človek jedlo zoberie a informovať sa, ako sa má, alebo jednoducho zaželať dobrú chuť či pekný deň a počkať, kým repatriant opäť zatvorí dvere.

Po obede ďalší dobrovoľníci nakupovali potrebné osobné veci pre repatriantov – niekedy to bolo aj vyše sto tašiek. Zároveň priebežne zbierali odpad z izieb, pripravovali dokumenty na prijatie alebo prepustenie repatrianta.

Riešili zdravotné, materiálne či technické problémy, ktoré sa denne vyskytli v desaťposchodovej budove. O pohyb nemali núdzu, denne spravili vyše 20-tisíc krokov. „Ak zostalo trochu času, využili sme ho na stretnutie s Bohom alebo slúženie svätej omše. Preto sa občas stalo, že v prijímacej kancelárii zazneli slová: ,Momentálne tu nie sú, modlia sa.‘“

Pred každým výstupom k repatriantom sa museli dobrovoľníci obliecť do takzvaného „saunového úboru“, ktorý tvorila obuv, rukavice, ochranný nepriedušný oblek, respirátor a štít.

Pôvodne mali jezuiti v centre pracovať 14 dní, no civilná ochrana s ministerstvom vnútra požiadali provinciála o predĺženie ich pobytu, a tak zostali celý mesiac.

Problémy i krásne vzťahy
Byť k dispozícii aj na duchovný rozhovor pre repatriantov bolo podľa Martina Halčáka technicky náročné, pretože izby sa nachádzali na vyšších poschodiach. S ľuďmi sa preto zhovárali o bežných veciach. Každý obyvateľ však dostal pri vstupe telefónne číslo na vrátnicu, a keď niečo potreboval, mohol zavolať.

„Mali sme aj telefónne čísla na psychológov, ale často sme ich problémy riešili my. Osobná situácia niektorých repatriantov bola vážna. Boli tam psychicky chorí či vystresovaní ľudia, rodičia s malými deťmi, ľudia s bolesťami zubov alebo so seknutím v krížoch,“ spomína Martin Halčák.

„Ak nám niekto volal a mali sme čas sa s ním porozprávať, vyšli sme z vrátnice niekde do ústrania a snažili sme sa ľudí vypočuť. O tom, že sme kňazi, vedeli len dobrovoľníci.“

A hoci boli hygienicky „ozbrojení“ od hlavy po päty, predsa sa nedokázali vyhnúť ľudskej zlobe. „Niekedy nám ľudia vynadali, niekedy nás chceli uraziť tým, že na nich krásne zarábame. Vyčítali nám, ako nám je tam dobre a ako si vychutnávame to, že ich tam držíme. Predstavoval som si, ako by reagoval Kristus. Mám byť ticho? Vrátiť výčitku? Vypočuť?“

Väčšina repatriantov však podľa slov Martina Halčáka situáciu chápala, preto dobrovoľníkom mnohí ďakovali za ich prácu. „Niektorí nám dokonca chceli dať aj malý darček v podobe maškrty, ale podľa hygienických predpisov to nebolo možné.

Keď sa schyľovalo k uzatvoreniu centra, bolo nám smutno, preto sme vytvorili internú sociálnu skupinu s názvom Covid league, ktorá funguje dodnes,“ prezrádza Martin Halčák.

Himaláje doma
Pred niekoľkými rokmi mal Martin Halčák možnosť vidieť himalájsky vrch K2, druhý najvyšší vrch sveta. „Je to impozantný vrch a jedna z Božích dokonalostí v prírode, pred ktorou má každý rešpekt.

Keď som sa pozeral do národných grafov koronavírusu, napadlo mi, že je to podobné ako spomínaný vrch. Mnohí sa na naň vybrali nedobrovoľne, niektorí dokonca ľahkovážne.

Každý ho chce zdolať. Iní sa zas naň dostali dobrovoľne a pomáhajú všetkým, ktorí musia tento vrch zdolávať – povzbudzujú ich, aby vydržali, alebo ponúkajú inú trasu, ako by sa tomuto vrchu mohli vyhnúť,“ ponúka jezuitský kňaz originálnu reflexiu.

A tak sa ochorenie COVID-19 stalo preňho paralelou na spomienky z Indie. „Keď som deň čo deň kráčal hore k repatriantom, jednoducho som to začal vnímať ako náhradu za misiu v Indii, ktorá sa mala konať tieto prázdniny.“

Čo bude s Misiou India v budúcnosti, zatiaľ nikto netuší, Martin Halčák je však presvedčený, že pokračuje ďalej. Na webovej stránke cestadomov.sk je možné dozvedieť sa viac, ako dá sa pomôcť chudobným deťom.

„Počas práce v repatriačnom centre som spoznal ľudí, ktorí by mali záujem,“ hovorí Martin Halčák s vďakou za túto nezvyčajnú skúsenosť, cez ktorú plnšie pochopil význam dobrovoľníctva.