Jej tehotenstvo sprevádzalo Božie milosrdenstvo

Začiatkom apríla nám do redakcie prišiel e-mail od Zuzany Lukáčovej (26) o svedectve Božej pomoci v jej živote.

„,Poďte sem a počúvajte, všetci ctitelia Boží, vyrozprávam vám, aké veľké veci mi urobil‘ (Ž 66, 16). Nedávno som v Biblii natrafila na tento predtým už tisíckrát čítaný žalm, ktorý ma konečne prinútil zamyslieť sa nad tým, čo to vlastne čítam.

Hlavou sa mi hnali myšlienky o ľuďoch, ktorí na kresťanských podujatiach rozprávajú ostatným o zázrakoch v ich živote. Tí ostatní počúvajú so zatajeným dychom a na konci rozprávača odmenia obrovským potleskom.

Začala som premýšľať, čo by som asi tak povedala ja na mieste toho, kto vydáva svedectvo o Bohu – či vôbec boli v mojom živote situácie hodné spomenutia,“ približuje Zuzana Lukáčová, prečo sa rozhodla podeliť o svoju skúsenosť Božej milosti.

Záchrana dvojmesačného dieťatka

Keďže najčerstvejšie udalosti v jej živote sa týkali pôrodu, skúsila si pripomenúť toto obdobie i obdobie deväťmesačného čakania. „S manželom sme boli svoji už asi polroka, keď sme sa dočkali tej vytúženej správy, že sa čoskoro rozrastieme. Naša radosť bola taká obrovská, že sme nič netajili.

O mojom tehotenstve nevedeli azda len tí, ktorých sme nepoznali. Od začiatku som ,trpela‘ tehotenskými nevoľnosťami, no aj napriek tomu sme sa snažili tešiť, že je to cesta k rodičovstvu,“ vysvetľuje. Keď sa situácia s typickými príznakmi prvého trimestra konečne upokojila, prišiel nečakaný zvrat.

„Jeden deň som začala silno krvácať. Strach a bolesť, ktoré nás vtedy sprevádzali, nám akosi bránili dôverovať Bohu a myšlienky, žeo bábätko prídeme, v nás vyvolávali výčitky, prečo nám toto vymodlené bábätko berie.

Cestu do nemocnice sprevádzal plač, prosila som, nech sa Boh oslávi a zachráni ho,“ spomína Zuzana Lukáčová. Bolo to na sviatok Božieho milosrdenstva. Po príchode do nemocnice sa lekári snažili krvácanie zastaviť a dieťatko zachrániť.

„Vraj bolo na 99 percent isté, že toľko krvi vytlačí von aj to malé asi dvojmesačné dieťatko. No nestalo sa tak. Dnes viem, že ho zachránil práve milosrdný Boh,“ zdôrazňuje Zuzana Lukáčová.

Nepriaznivé vyhliadky

Po pobyte v nemocnici bola pod podrobnejším dohľadom lekárov a jej tehotenstvo bolo označené za rizikové.

„Mám pocit, že pri každej ďalšej kontrole sa vyskytovali stále nové komplikácie. Akoby vždy, keď sme si už vydýchli, prišla ďalšia skúška dôvery. Vyšetrujúca lekárka mi stále odporúčala, aby sme navštívili odborné pracovisko v krajskom meste, kde mi mali odobrať plodovú vodu, aby zistili, či sa bábätko nenarodí s Downovým syndrómom.

Možno si to lekári neuvedomujú, no týmto ich ,radšej choďte‘ a ,pre istotu‘ naháňajú ženám taký strach! Pričom výsledky týchto testov nikdy nie sú stopercentné. Mnoho žien aj z môjho okolia však tak podľahlo strachu, že si dieťatko nechali vziať,“ približuje mladá mamička.

Vyšetrenie plodovej vody manželia odmietli. „Nevravím, že som sa nebála, s manželom sme to preberali často aj s plačom, no vždy sme sa pokúšali odovzdávať a zasväcovať toto dieťa Bohu. Myslím si, že práve tieto skúšky nás k nemu priviedli bližšie.“

Komplikácie neubúdali, naopak, pri jednej z ďalších prehliadok prišla opäť rana. „Lekárka na ultrazvuku uvidela pri bábätku amniálny pruh a vraj to znamenalo, že bábätko by pri zamotaní sa doň mohlo prísť o nejakú končatinu.“

Požehnané tehotenstvo s radostným koncom

Keď si Zuzana Lukáčová teraz spätne na všetko spomína, poznamenáva, že jej tehotenstvo bolo plné negatívnych správ od lekárov, o ktorých ustavične premýšľala.

„No to, že bolo plné Božieho požehnania, som prehliadala. Každú zlú správu, ktorú sme sa o mojom tehotenstve dozvedeli, sme sa s manželom snažili odovzdávať Bohu. Povzbudzovalo nás, že ak dieťatko už zvládlo to či ono, zvládne aj toto. A zvládlo to. Boh ho posilňoval,“ teší sa Zuzana Lukáčová.

Ako dodáva, Pán ich vieru nesklamal ani pri vrchole tehotenstva.

„Pôrod bol asi desaťminútová rýchlovka, na konci ktorej sme stretli našu lásku. Živého a zdravého chlapca. So všetkými rúčkami aj nôžkami. Bez Downovho syndrómu. S normálnou novorodeneckou váhou. Žiaden z hrôzostrašných scenárov sa nepotvrdil,“ hovorí s radosťou.

Podotýka, že aj keď veda a technika pokročili, Boh bol a aj je ten, ktorý má vždy posledné slovo. „,Nech je zvelebený Boh, lebo neodmietol moju modlitbu a neodňal mi svoje milosrdenstvo‘ (Ž 66, 20). A neodmieta modlitby nikoho z nás.

Ak Boh má s človekom plán na tomto svete, zachráni ho. A náš malý zachránený syn nesie meno s významom bojovník,“ uzatvára mladá mamička svoje svedectvo s tým, že ich rodinu Pán medzičasom obdaroval aj dcérou.