Keď ťa ťaží minulosť

Ak ťa pohľad smerom dozadu príliš bolí, možno je načase pozrieť sa inde; hore.

Opraviť svoje srdce
„Všetky moje neúspechy a omyly zostávajú vo mne. Nesiem ich v sebe a vlečiem ich za sebou, prekážajú mi pri chôdzi. Tieto kusy pokazeného života tlejú v mojom srdci,“ zveruje sa v jednej z kapitol hlavná postava diela Michela Quoista Rozprávaj mi o láske.

„Často sa snažím na ne zabudnúť, ale ako odstránim zlo, ktoré som spôsobil sebe a ostatným? Môžem opraviť svoje srdce, ktoré som poranil, svoje telo a telá, ktoré som zraňoval?“

Medziiným dostáva takúto radu:

„Najprv sa musíš rozhodnúť, že nič zo svojej minulosti nepochováš, ale naopak, že všetko odkryješ a priamo sa tomu pozrieš do tváre. Neboj sa znovu si pripomenúť udalosti, ktoré ťa poznamenali, a nazvať pravým menom to, čo je zlo, odhaliť svoje zranenia a všetko, čím si zranil druhých. Môžeš odovzdať len to, čo nesieš v rukách.“

Mladík nechápe, komu má svoju minulosť odovzdať – a keď dostáva odpoveď, že Ježišovi, čuduje sa, čo ten s tým môže urobiť. 

Vtedy mu mudrc vraví: „To, čo sa robí s uschnutým drevom: hodí sa do ohňa, aby sa z odpadu, ktorý už nie je na nič, opäť zrodilo teplo a svetlo pre tých, čo sú v dome. Môžeš odovzdať Ježišovi Kristovi svoje omyly a trápenia a jeho láska všetko spáli a vráti ti život.“

A predsa ostal
Ježiš. Ten, ktorý v jednu noc kľačal v Getsemanskej záhrade a zo stresu sa potil krvou. Vedel, čo ho čaká. Fyzické a psychické týranie, mnoho poníženia, smrť.

A to všetko pred očami divákov – lačného davu, ktorý bude jeho umieranie brať ako dobovú reality šou a s patričnou škodoradosťou a krutosťou sa na nej baviť.

A ešte pár blízkych, ktorí budú musieť byť svedkom jeho najväčšieho pokorenia a bolesti. 

Určite to nebola lákavá predstava. 

A predsa ostal; predsa neutiekol, predsa nepovedal nebeskému Otcovi: Vieš čo, kašlime na to. 

Nemohol. Nechcel. 

Pred očami mal totiž tvoju tvár.

Pre náš pokoj
„Láskou odvekou som ťa miloval“ (Jer 31, 3), usiťuje Boh v svojom Slove; „pretože si drahý mojim očiam, vzácny a ja ťa milujem, vydám ľudí namiesto teba a národy za tvoj život“ (Iz 43, 4). 

Láska však nie je iba o pekných vyznaniach. Preto sa Slovo telom stalo. A jeho slová lásky sa stali skutkom. V praxi: 

„A on niesol naše neduhy, vzal na seba naše bolesti“ (Iz 53, 4).  

Vzal na seba všetko. Na Kalváriu vliekol každé tvoje zlyhanie, pád, slzu. Všetky tajomstvá, pre ktoré sa ešte aj teraz hanbíš a sám sebe hnusíš. 

Chcel cítiť tú bolesť tiež. Chcel cítiť úplne všetko, čo cítiš ty. Nie preto, že by bol masochista. Preto, lebo bol – a stále je - veľmi zaľúbený. A zaľúbený človek pre svoju lásku spraví všetko. Aj zaľúbený Boh. 

Nešlo tu len o to, že chcel s tebou zdieľať každú tvoju bolesť (možno poznáš ten pocit, keď niekoho miluješ, a keď vidíš, ako trpí, najradšej by si sa s ním vymenil a trpel namiesto neho). 

Chcel ťa aj zbaviť trestov za tvoje chyby; a chcel uzdraviť rany po nich.

„On pre náš pokoj znášal trest a jeho rany nás uzdravili“ (Iz 53, 5).

Našou úlohou je prijať to – a uveriť tomu.

Aby si žil
Bláznivo zaľúbený Boh. Dal všetko – lebo chcel, aby si mal všetko. Všetko dobré. Nie paralyzujúce výčitky, ktoré ťa (aj roky) oberajú o pokoj a silu ísť ďalej. 

„Či môžem mať záľubu v smrti hriešnika? - hovorí Pán, Boh - a či nie v tom, aby sa odvrátil od svojich ciest a žil?“ (Ez 18, 23).

Či môže byť Boh ľahostajný voči márnotratnému synovi, ktorý sa chce vrátiť k nemu domov a s pokorou prosí o jeho súcit? Najmä keď pre neho obetoval iného milovaného Syna? „Keď on vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých, akože by nám s ním nedaroval všetko!?“ (Rim 8, 32).

A čo ty – tešil by si sa, keby človek, ktorému obetuješ všetko, čo máš, bol naďalej smutný a stiesnený? Ktorý sa tvári a správa, ako by tvoja obeta nestačila? Ktorý sa nechce dať utíšiť a nadchnúť tvojou láskou? 

Rieky na pustatine
Niekedy je ťažké si odpustiť. A je ťažké veriť, že Boh nám odpustil. Navždy. Definitívne. 

Možno však práve táto viera – hoci azda ide proti tvojim pocitom – je jedným z najkrajších vyznaní lásky, aké môžeš Bohu dať. Nevracať sa stále do minulosti, nešprtať sa v nej, nekaziť si ňou (a iným) náladu a prítomnosť. Radšej minulosť (tiež navždy, tiež definitívne) odovzdať Bohu a veriť, že „tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré“ (Rim 8, 28). 

Koľkí svätci by o tom vedeli rozprávať; veď ako sa vraví, každý svätec má minulosť a každý hriešnik budúcnosť. Prečo by práve tvoj príbeh nemohol Boh prepísať na krásne svedectvo jeho lásky a vernosti? 

Lebo: „Nespomínajte udalosti dávne, o veciach predošlých neuvažujte. Hľa, ja robím čosi nové, teraz to klíči, nebadáte? Áno, urobím cestu na púšti a rieky na pustatine“ (Iz 43, 18).

Otázka je – dovolíš mu to?