Najlepší návod na vzťah je Desatoro (2)

Už na prvý pohľad to bola sympatická, radostná, životaschopná dievčina. Keď si našla chlapca, za ktorého sa dlho predtým modlila, a keď s ním už aj čo-to preskákala, ocitla sa s mnohými otáznikmi na duchovnej akcii, kde bol niekto s „darom proroctva“. Niekto, kto jej hneď povedal (zrejme skôr zavelil), aby sa s ním rozišla, hoci ju vôbec nepoznal. 

Mimochodom, v súčasnosti už s priateľom pripravujú svadbu. 

Alebo iná mladá sympatická dievčina. O ruku ju požiadal niekto, s kým vôbec nechodila – skrátka za ňou prišiel s tým, že mu to povedal Duch Svätý. Keď ho odmietla, nahneval sa – a ešte jej aj „dohováral“, že kto iný by si vzal takú ženu, ako ona. 

Možno je to len môj názor, ale akoby sa medzi mnohými mladými kresťanmi rozmohol záujem o rôzne „proroctvá“ a „znamenia“ – alebo rovno pocit, že Boh ku nim prehovára viac ako k iným a že oni poznajú jeho vôľu lepšie než iní. 

Život je dobrodružstvo, nie istota
Možno by to bolo jednoduchšie – mať istotu, ako to dopadne. Že ten druhý, teraz taký úžasný a milý, sa nepremení na tyrana. Že budeme mať pekný život plný krásnych zdravých detí. Že zvládneme všetky výzvy od hypotéky cez svokrovcov až po banality typu, že on má radšej ako prílohu ryžu a ja zemiaky. 

Boh však zrejme dobre vedel, prečo nás už v prvom prikázaní varoval pred veštbami a rôznymi inými spôsobmi, ako zistiť budúcnosť. 

Neviem, ako vy, ale mne keby pred desiatimi rokmi niekto povedal, aké všetky prekážky ma čakajú, aké chyby spravím a ako dlho sa z nich budem spamätávať, zrejme by sa mi veľmi žiť nechcelo. 

A vlastne aj keby mi to povedal o všetkých krásnych a dobrých veciach – ak by som mala istotu, že ich budem mať, prišla by som o radosť z ich postupného získavania, z tešenia sa na každý nový malý krok, ktorý ma približuje k mojim cieľom. Prišla by som o vďačnosť voči Bohu. 

Boh je vlastne veľmi milosrdný, ak nám každodenne dávkuje prítomnosť. Že nám dáva poznať len to, na čo sme pripravení. 

Že k nám ani našich milovaných neposiela s kompletným opisom toho, akí boli, akí sú a akí budú – skôr nám ich daruje ako puzzle, ktoré si postupne skladáme, a tak o nich získavame čoraz presnejší obraz. 

Duchovné zneužívanie
Avšak samozrejme, že veriaci človek túži poznať Božiu vôľu. Preto o týchto veciach píšem pri druhom, nie pri prvom prikázaní. 

Verím, že veriaci nechcú ani tak vedieť, aká bude ich budúcnosť (čo je vlastne vždy tak trošku egoistická túžba vychádzajúca z potreby mať veci pod kontrolou), ale skôr zistiť, či plnia Božiu vôľu. 

Či je v súlade s Božím plánom, aby oslovili, vzali si alebo opustili tohto konkrétneho človeka. 

Chápem, že mnohí veriaci sa o tom radia so svojimi známymi, ale aj so spoločenstvom, duchovným vodcom či so zasvätenými osobami všeobecne. 

Aj pri zbožných ľuďoch si však treba dať pozor. Ako totiž píše mních Anselm Grün: 

„Nájdu sa duchovní vodcovia, ktorí tvrdia, že vedia, kto je Boh a čo znamená Božia vôľa pre toho druhého. Hovoria o Bohu, ale vlastne ho zneužívajú na to, aby ukryli vlastnú potrebu ovládať toho druhého. K duchovnému zneužívaniu dochádza vždy, keď niekomu v mene Boha vnucujem niečo, čo odporuje jeho podstate, alebo keď využívam Boha na to, aby som niekomu pohrozil, keď nebude plniť moje pokyny: ‚Uvidíš, ako skončíš, keď nebudeš plniť Božiu vôľu. Viem, čo Boh od teba chce. Keby si ho počúval, urobil by si, čo ti kážem. Toto ti káže Boh.'“

Boží človek znesie dialóg
Boh si ctí našu slobodnú vôľu. Boh nám ju vyslovene daroval – a rešpektuje ju. 

Ak to nerobí človek, ktorý sa tvári ako jeho hovorca, zrejme z neho hovorí viac vlastné ego než Boží Duch. 

Ešte raz pustime k slovu Anselma Grüna, ktorý vysvetľuje, ako sa prejavuje duchovné zneužívanie:

„Človek je presvedčený, že jeho duchovný sprievodca stojí bližšie pri Bohu, a súčasne cíti, že jeho správanie je celkom iné. Preto je vnútorne zmätený a nevie, či vidí Boha správne, alebo predsa má pravdu duchovný vodca. Keďže náboženstvo je podobne intímnou záležitosťou ako sexualita, duchovné zneužívanie často vedie k tomu, že človek stráca pevnú zem pod nohami. Stráca korene a vnútorne je zmietaný medzi vlastnou náboženskou túžbou a zraňujúcim poznaním.“

Je nesporné, že Boh k nám môže prehovoriť aj cez ľudí. Len čo však vidíme či cítime, že tí ľudia sú manipulatívni a v ich prítomnosti sa cítime zmätene až nepríjemne, nemáme povinnosť veriť, že práve a výhradne cez nich nám Boh zvestuje svoju vôľu.

A naša neochota podriadiť sa im či snaha diskutovať s nimi môže byť možno pre nich záchranným lanom – ak sú pokorní, naše otázky a pochybnosti znesú; ak reagujú arogantne, nazlostene či inak neprimerane, môžeme si byť istí, že to až takí Boží ľudia nie sú. 

A o to viac nemať výčitky svedomia, že ich „proroctvo“ či „znamenia“ odignorujeme.