Pápež, ktorý sa usmieval

Albino Luciani sa narodil 17. októbra 1912 v alpskej dedinke Forno di Canale (dnes Canale d’Agordo) severne od Benátok v Diecéze Belluno. Jeho otec Giovanni najprv pracoval ako sezónny stavebný robotník a za zárobkom musel často cestovať do Francúzska a Nemecka.

Potom sa zamestnal ako fúkač skla v Murane neďaleko Benátok. Ako vdovec s dvoma malými deťmi sa oženil s Bortolou Tanconovou, pomocníčkou v jednej z benátskych nemocníc, a mali spolu ešte štyri deti. Albino bol z nich najstarší.

Meno dostal na pamiatku po otcovom priateľovi a spolupracovníkovi z Bergama, ktorý zahynul počas práce pri taviacej peci. Malý Albino pocítil povolanie ku kňazstvu už v útlom veku. Keď sa raz učiteľ v škole pýtal detí, čím chcú byť, bez váhania odvetil, že kňazom.

Učiteľa vraj táto odpoveď prekvapila a vyjadril pochybnosti, pretože o Albinovom otcovi sa povrávalo, že sa k Cirkvi stavia kriticky.

SEMINÁR A ĎALŠIE ŠTÚDIÁ

Napriek tomu Giovanni Luciani nijako nenamietal, keď jeho syn ako jedenásťročný nastúpil do chlapčenského seminára vo Feltre. Naopak, prejavoval nadšenie a zaviazal sa platiť poplatky s tým spojené.

Z Feltre postúpil Albino do kňazského seminára v Bellune. V rokoch 1928 až 1931 študoval filozofiu, potom teológiu – v oboch prípadoch s  výborným prospechom. Pôvodne sa do kňazského seminára zapísal i jeho brat Eduardo, po krátkom čase však štúdium zanechal.

Za kňaza bol Albino vysvätený 7. júla 1935, následne pôsobil dva roky ako kaplán vo svojom rodisku. Popritom vyučoval náboženstvo v  miestnom banskom inštitúte.

Keď sa v roku 1937 vrátil do diecézneho kňazského seminára, stal sa vicerektorom a vyučoval niektoré teologické disciplíny, medzi nimi špeciálnu dogmatiku, kánonické právo či cirkevné umenie.

V štúdiách pokračoval v Ríme na Pápežskej Gregorovej univerzite, ako vicerektor seminára však od návštevy prednášok dostal dišpenz. Aj tam dosahoval výborné výsledky. Po úspešnej obhajobe dizertačnej práce O pôvode ľudskej duše podľa Antonia Rosminiho získal doktorát teológie.

VRCHY, HVIEZDY A POKORA

V  roku 1948 vymenovali Albina Lucianiho za zástupcu generálneho vikára a zodpovedného vedúceho diecézneho katechetického úradu. Skúsenosti z tejto pozície zhrnul v brožúrke Katechetické odrobinky, ktorá bola v čase vydania veľmi úspešná.

O desať rokov neskôr postúpil na pozíciu generálneho vikára, no ešte v tom istom roku ho 15. decembra pápež Ján XXIII. vymenoval za biskupa Diecézy Vittorio Veneto. V tejto funkcii sa zúčastnil na Druhom vatikánskom koncile.

Po ďalšom desaťročí ho 16. decembra 1969 pápež Pavol VI. povýšil na benátskeho arcibiskupa – patriarchu. Do svojho biskupského erbu si vybral vrchy, ktoré mali pripomínať jeho rodnú obec, a tri hviezdy na modrom podklade, symboly troch božských čností viery, nádeje a lásky.

Ako heslo si vybral jediné slovo – humilitas, čiže poníženosť, pokora, základ každej čnosti. V  septembri 1972 sa pontifex vracal z eucharistického kongresu v Udine a cestou sa zastavil aj v Benátkach.

Pri rozlúčke si zrazu pred zrakom tisícok veriacich zhromaždených na námestí sňal z pliec štólu a položil ju na plecia patriarchovi Lucianimu.

Táto príhoda bola podľa mnohých predzvesťou, že sa raz stane pápežom. Na tajnom konzistóriu ho Pavol VI. vymenoval 5. marca 1973 aj za kardinála. V tom čase začal patriarcha Luciani prispievať svojimi článkami do časopisu Posol svätého Antona.

Vymyslel si pre ne osobitú formu – slávnym osobnostiam z minulosti (napríklad Charlesovi Dickensovi, Markovi Twainovi či Márii Terézii) písal listy o problémoch súčasnej doby a  ony odpovedali jasnými, premyslenými odpoveďami.

Listy neskôr vyšli knižne pod názvom Illustrissimi s veľmi pozitívnym ohlasom u čitateľov. Keď 6. augusta 1978 zomrel pápež Pavol VI., smútok zasiahol aj kardinála Lucianiho.

Odcestoval do Ríma, kde sa zúčastňoval na generálnych kongregáciách kardinálov a na zádušných svätých omšiach za pontifika. Prítomný bol aj na jeho pohrebe.

Albina Lucianiho zvolili za pápeža 26. augusta 1978. Snímka: profimedia.sk

POSLEDNÝ A ZÁROVEŇ PRVÝ

Začali sa prípravy na konkláve, oprávnenie voliť malo 111 kardinálov. Niekoľko z nich bolo označovaných za papabiles, teda kandidátov na zvolenie za pápeža, avšak Albino Luciani medzi nich nepatril.

Keď teda v sobotu 26. augusta 1978 po problémoch so správnou farbou dymu z komína Sixtínskej kaplnky kardinál Felici vyšiel na balkón Baziliky svätého Petra a ohlásil jeho meno, pre mnohých to bolo prekvapenie.

Nový pápež si na počesť svojich predchodcov zvolil meno Ján Pavol I., chcel nadviazať na ich dielo. Bol prvým pápežom v dejinách s dvomi menami a tiež prvý, čo si za ne sám pridal číslovku I. Zároveň bol nateraz posledný pápež narodený v Taliansku.

Už od prvého stretnutia s veriacimi si Ján Pavol I. získal ich srdcia svojou jednoduchosťou a bezprostrednosťou. Keď sa v nedeľu 27. augusta pomodlil spolu s veriacimi na Námestí svätého Petra Anjel Pána, po krátkom príhovore si vyslúžil búrlivý potlesk.

Opísal v ňom svoje pocity z predchádzajúceho dňa a podrobne odôvodnil výber svojho mena. V ten deň celebroval vo Svätopeterskej bazilike svätú omšu počas ktorej povedal, že považuje za potrebné uvádzať závery Druhého vatikánskeho koncilu do života Cirkvi a tiež pracovať na mieri a spravodlivosti vo svete.

REFORMÁTOR TRADÍCIÍ

Ján Pavol I. plánoval pokračovať v tradícii konať v stredu audiencie. Už v najbližšiu stredu 30. augusta teda prijal na audienciu kardinálov. Vo štvrtok 31. augusta sa stretol s 90 členmi diplomatického zboru akreditovanými pri Svätej stolici.

V prvý septembrový deň zasa prijal novinárov akreditovaných pri Tlačovom úrade Svätej stolice a poďakoval sa im za prácu, ktorú vykonali v súvislosti s udalosťami posledných týždňov.

Následne sa 2. septembra stretol s delegáciami nekatolíckych cirkví a spoločenstiev a prijal aj svojich blízkych príbuzných i  ďalších rodinných príslušníkov. Pri uvádzaní do úradu 3. septembra 1978 sa 263. pápež zriekol tiary, slávnostnej pápežskej pokrývky hlavy v podobe trojitej koruny.

Zrušil tiež majestátny plurál „my“ v pápežských príhovoroch a dokumentoch a odmietol aj tradičný ceremoniál korunovácie. Nahradil ho slávnostnou inauguračnou svätou omšou na námestí pred vchodom do Baziliky svätého Petra.

Túto slávnosť nazval začiatkom služby najvyššieho pastiera a zúčastnilo sa na nej okrem obrovského množstva veriacich aj vyše sto zástupcov rozličných krajín sveta, ktorých na ďalší deň prijal na audiencii.

Ján Pavol I. navštívil 12. septembra spolu s kardinálom štátnym tajomníkom Jeanom-Marim Villotom a niekoľkými prelátmi hrob svojho predchodcu Pavla VI. a 23. septembra sa odobral do Lateránskej baziliky, aby sa ako rímsky biskup oficiálne ujal tohto katedrálneho chrámu rímskeho biskupa.

SYMBOLICKÝCH 33 DNÍ

V stredu 27. septembra sa konala posledná generálna audiencia Jána Pavla I. Hovoril o najzákladnejšej čnosti – láske. Na ďalší deň v noci z 28. na 29. septembra zomrel na zlyhanie srdca. Hlavou Katolíckej cirkvi bol len symbolických 33 dní. Jeho pontifikát bol jedenásty najkratší v histórii.

Dožil sa tiež najnižšieho veku spomedzi všetkých pápežov za uplynulých štyristo rokov. Pohrebné obrady Jána Pavla I. sa konali v stredu 4. októbra. Rozlúčiť sa okrem veriacich prišli aj rozliční predstavitelia cirkevných aj spoločenských organizácií z celého sveta.

Rakvu s pápežovými telesnými pozostatkami uložili do krypty pod Bazilikou svätého Petra. Hrob sa nachádza blízko jeho milovaných predchodcov Jána XXIII. a Pavla VI., oproti hrobu pápeža Marcela II., s ktorým ho spája krátky pontifikát a odmietnutie honosnej intronizácie.

Marcel bol pápežom len tri týždne v roku 1555 a peniaze určené na korunováciu venoval chudobným. Náhrobok Jána Pavla I. pozostáva z kameňa na štyroch stĺpikoch.

Na čelnej strane sú dva basreliéfy z 15. storočia znázorňujúce dvoch anjelov a Kristov monogram s lúčmi ožarujúcimi pápežovo meno, ktoré tak pripomína jeho usmievavú tvár. Veľkú obľúbenosť pápeža Jána Pavla I. medzi ľuďmi dokumentuje aj istá zaujímavosť.

Krátko po zvolení za pápeža po ňom pomenovali jednu z alpských ciest v blízkosti Bolzana. Na myšlienku prišli dvaja horolezci, ktorí ju odôvodnili tým, že pápež pochádza z  horského kraja a má rád hory.

Dekan kardinálskeho kolégia Carlo Confalonieri počas pohrebných obradov povedal vo svojej homílii o Jánovi Pavlovi I. tieto slová: „Iba krátko sme mohli vidieť nového pápeža, ale mesiac stačil nato, aby si získal srdcia a aby sme si ho zamilovali... aby nás upútalo čaro jeho inštinktívnej dobroty, jeho vrodenej skromnosti a úprimnej jednoduchosti v správaní i v slovách“ (Katolícke noviny, roč. 93, č. 42, s. 1).