Aj v rušnom veľkomeste je priestor na vieru

Kresťanstvo je v Brazílii najrozšírenejším náboženstvom, pričom sa ku katolíckej viere hlási 65 percent obyvateľov tejto rozľahlej krajiny. Všetkých Brazílčanov je 210 miliónov. Za katolíkmi nasledujú protestanti (necelých 23 percent); iným náboženstvám patrí približne trojpercentný podiel; dve percentá sú špiritisti a zvyšných približne osem percent ľudí je bez vyznania.

Ako to už u veľkomiest býva, i São Paulo je zhutnenou vzorkou obyvateľov najrôznejších kútov Brazílie s pestrými príbehmi, ktoré majú v prípade prisťahovalcov jedno spoločné - každý sa tam vybral za vidinou lepšieho a ľahšieho života, no zďaleka nie všetkým sa to podarilo.

Azda najzaujímavejším spôsobom, ako sa do São Paula dostať, je let na menšie z dvojice jeho hlavných letísk: Congonhas.

Jeho pomerne krátka dráha sa nachádza v srdci nekonečnej výstavby, a tak priblíženie a pristátie v Congonhas pôsobí ako jedno z najbizarnejších na našej planéte - šíre zelené lesy postupne striedajú nové a nové horizonty zástavby v zvlnenom teréne, ktoré sú pre prvotného návštevníka dozaista mnohonásobkom všetkého, čo doteraz videl.

Bohaté sídliská sa striedajú so skromnými domami faviel; pred očami sa zjavujú stále nové štvrte. Lietadlá, ktoré smerujú na spomínané menšie a staršie z dvojice tamojších letísk, napokon klesajú pod úroveň obrovských mrakodrapov, aby pristáli na návrší medzi spleťou mestských diaľnic a domov. Ocitnúť sa v centre São Paula je tým najdokonalejším zhmotnením frázy „stratiť sa v džungli veľkomesta“.

Ak vám však pomôže niekto z domácich, teda ľudí, ktorí sa tam už stihli zorientovať a zžili sa s pulzujúcou megalopolou, anonymné priestory zrazu dostanú svetielko ľudských príbehov, ktoré je schopné rozžiariť aj tie najneútulnejšie priestory zo skla a z betónu.

Nič to ale nemení na skutočnosti, že človek inklinujúci k prírode sa aj tak najlepšie cíti v mestských parkoch, akým je trebárs Ibirapuera. Pod majestátnymi korunami stromov možno i tam nadobudnúť pocit, že sme opäť na okamih na mieste, s ktorým sme napriek všetkým vymoženostiam civilizácie spojení najviac - v prírode!

Catedral da Sé
Obyvatelia veľkomesta sú až nečakane milí. Turistov upozornia na pekné i zaujímavé miesta a pridávajú aj dobre mienené varovania, kde by sme radšej fotoaparáty mali radšej ukryť v hĺbke batoha pred zrakmi zlodejov čakajúcich na ľahkú korisť.

Lúpežné prepadnutia, žiaľ, v Brazílii nie sú čímsi výnimočným a obeťou jedného z nich sa stal vari každý z našich domácich známych či ľudí zo zahraničia, dlhodobo žijúcich v tejto krajine. A tak si radšej dávame pozor a šťastie nám praje.

Zastaviť sa uprostred São Paula v parčíku na námestí pred sídlom arcibiskupa i priamo v interiéri jedného z najväčších neogotických chrámov na svete je nemenej zvláštny pocit. Nejde ani tak o veľkoleposť chrámu, ktorého stavba sa začala pred čosi vyše storočím, v roku 1913, ale o miestnu atmosféru.

Priľahlé Katedrálne námestie – Praça da Sé – je pôsobiskom tých najrozmanitejších ľudí. Bok po boku tam koexistujú bankári v slušivých oblekoch i bezdomovci, ktorí sa snažia zarobiť si pár drobných reais predajom hračiek vyrobených zo stebiel rastlín a z listov.

Ktosi ďalší sa pokúša prostredníctvom mikrofónu a malého prenosného reproduktora zaujať dav kázňou vlastnej produkcie, kým iní Paulistas, ako si obyvatelia mesta hovoria, tam jednoducho prišli za modlitbou alebo len tak sa prejsť a zahrať sa so svojimi deťmi.

Atmosféra Katedrály Sé je nenútená, no nemožno tam čakať niečo honosné: miestni sú dokonalými vzorkami ľudí na zemi. Mladí, starí, šťastní i smutní, bohatí i biedni. Každý vyzerá úplne inak a všetci sme si rovní, akokoľvek o tom občas pochybujeme.

Pod vysokou klenbou
História Katedrály Sé je v mnohom podobná príbehu São Paula. Koncom 16. storočia sa rozhodlo o vybudovaní matriz – hlavného chrámu vo vtedy malej osade, akou dnešné veľkomesto bývalo. Malý kostolík, dokončený v roku 1616, neskôr vystriedala o čosi väčšia baroková katedrála z druhej polovice 18. storočia, ktorá sa zároveň stala diecéznym sídlom.

S plánom vybudovať súčasnú katedrálu, ktorá je tak už treťou svätyňou na rovnakom mieste, prišiel začiatkom minulého storočia Duarte Leopoldo e Silva - prvý arcibiskup zo São Paula. Práce na neogotickom chráme - podľa projektu Maximiliana Emila Lehla, nemeckého architekta pôsobiaceho v Brazílii - postupovali veľmi pomaly a posviacka katedrály sa konala až v roku 1954, pričom jej veže boli dokončené o ďalších trinásť rokov neskôr.

Najväčší katolícky chrám mesta, ktorého dvojica veží siaha do 92-metrovej výšky, dokáže pojať osemtisíc veriacich. Hoci ide o stavbu neogotickú, inšpiráciou pre ňu bola renesančná Katedrála Santa Maria del Fiore vo Florencii.

Pobudnúť pod vysokou klenbou chrámu je očarujúce. Katedrála Sé je miestom rozjímania, modlitieb a domáci ju navštevujú takmer nepretržite. Výzdoba chrámu navyše poteší i tých, čo majú radi detaily korešpondujúce s domovskou Brazíliou.

Možno tam nájsť zobrazenie plodov kávovníka, ananásov či milé pásavce armadillos, domácimi prezývané tatu. Dominantami exteriéru sú však pochopiteľne obrazy svätých a prepracované vitrážové okná.

Vzostup veľkomesta
Podobne ako Katedrála Sé, všetky veľkolepé diela vznikajú postupne ako plody cieľavedomého a dlhodobého úsilia. Inak to nebolo ani s veľkomestom nesúcim meno svätého Pavla.

Minulosť São Paula je spojená s jezuitmi, ktorých misionárska činnosť doviedla v polovici 16. storočia do pohoria Serra do Mar, kde sa usídlili. Dôvodom vraj bola klíma pripomínajúca juh Európy, dobrá pôda a voda.

Tam - v blízkosti riek Tamanduateí and Anhangabaú - založili v roku 1554 vzdelávací inštitút. Pôvodná osada Piratininga sa po pol druha storočí stala rozhodnutím portugalského kráľa mestom São Paulo, slúžiacim najmä ako začiatočné miesto výprav za hľadaním cenných kovov, ale i za získavaním domorodých otrokov.

V 19. storočí sa mesto postupne stalo dôležitým intelektuálnym aj politickým centrom celej Brazílie, no až kultúra kávy a najmä obchod s touto komoditou stáli za jeho prudkým rozmachom. Imigranti tam prichádzali pracovať – jednak ako zberači tejto vysoko cenenej plodiny, a neskôr aj ako zamestnanci vzmáhajúceho sa priemyslu.

Významnú skupinu obyvateľov začali tvoriť imigranti z Talianska a Japonska. Počas čosi vyše storočia sa mesto stalo motorom brazílskej ekonomiky, centrom kultúry i vzdelania a najmä tolerantným domovom ľudí najrôznejšieho pôvodu a náboženského vyznania.

Obyvatelia iných častí Brazílie neraz domácim zazlievajú rýchlosť, s akou robia všetko - počnúc jedlom a končiac prácou. Zároveň ich považujú za akýchsi „Američanov Brazílie“ – ľudí, ktorí sa nachádzajú na ekonomickej špičke krajiny.

„Skutočne je tu najviac peňazí, kultúry i ekonomického života v krajine. Akurát všetky tieto plusy vyvažuje veľkomestský ruch, ustavičný zhon, hluk, chaos a znečistenie vzduchu. Som rád, že São Paulo v Brazílii existuje. Takisto som však rád, že máme i všetko ostatné,“ prezrádza svoj pohľad domáceho obyvateľa sympatický mladík Herick Benato, pochádzajúci z Londriny, mesta v brazílskom v štáte Paraná.

Splnené sny veľkého architekta
Keď rozprávame o São Paule, treba spomenúť i najslávnejšieho brazílskeho architekta Oscara Niemeyera. Otec množstva významných diel, z ktorých najvýznamnejším je moderné centrum metropoly Brasília, s elánom pracoval až do neuveriteľných 104 rokov.

„Jeho stavby tu ale zostávajú ešte dlhšie,“ hovorí študentka Agnese, ktorá v São Paule žije. „Niektoré majú i svoje zaujímavé prezývky, ako napríklad Edifício Copan – 38-poschodová a 120 metrov vysoká rezidenčná budova pre vyše dvetisíc ľudí. Po tom, čo o stavbe s nezameniteľnou fasádou v tvare sínusoidy napísala domáca autorka Regina Rheda knihu Archa bez Noema – príbehy z Edifício Copan, alternatívny názov stavby bol na svete,“ približuje nám Agnese ďalšiu zaujímavosť.

V čom je naša sila?
Svoje špecifické pomenovania majú v Brazílii i obyvatelia miest. Kým obyvatelia Rio de Janeira si vravia Cariocas, už spomínaní Paulistas majú svoj domov v São Paule. Ako to už vo svete súperiacich veľkomiest je zvykom, aj tieto dve skupiny sa navzájom so žartom doťahujú.

„V Brazílii sa vraví, že Paulistas – na rozdiel od Cariocas – aj radi pracujú,“ dozvedáme sa od skutočného Paulistu, päťdesiatnika so šibalským úsmevom. A popri práci si nájdu miesto i na modlitbu.

Ako príklad, že zanietených obyvateľov São Paula od návštevy svätej omše máločo odradí, môžu poslúžiť i spomienky domácich na návštevu pápeža Františka v roku 2013, keď pokojne stáli v daždi a chlade, aby si vypočuli kázeň Svätého Otca o prchavých idoloch peňazí, moci a potešenia.

Pri potulkách takmer nekonečnými priestormi mesta i pri pohľade do jeho chrámov možno ľahko nadobudnúť pocit, že je nemálo tých, čo si jeho slová naozaj vzali k srdcu.