Farnosť v Žiline-Závodí sa zrodila z nadšenia

Vystupujeme z trolejbusu a rušnou ulicou prichádzame k starému hrubému múru. Za ním nás čaká úplne iný svet; vraciame sa späť v čase približne o takmer 800 rokov. Dejiny neskororománskeho Kostola sv. Štefana, kráľa, siahajú do prvej polovice 13. storočia.

Dnes je klenotom farnosti Žilina-Závodie. Tá tiež nepatrí medzi najbežnejšie. Predstavili nám ju farár Štefan Fábry, pomocná kostolníčka a kvetinárka Bernadeta Šicová a bývalý dlhoročný kostolník Ladislav Štefanec st.

Kostol na Rudinách, fara v Závodí

Farnosť sa rozprestiera na oboch brehoch rieky Rajčianky, ktorá tvorí hranicu medzi Žilinou a jej terajšou mestskou časťou Závodím. Fara je v Závodí, kostol však v lokalite Dolné Rudiny, ako sa územie na pravom brehu Rajčianky nazýva.

„Keď sa každý druhý piatok od nás vysielajú sväté omše do Rádia Lumen, ohlasujeme, že svätá omša je z Kostola sv. Štefana, kráľa, v Žiline na Rudinách, lebo mnohí ľudia si myslia, že kostol je v Závodí,“ hovorí duchovný správca.

Farnosť sv. Štefana vznikla pomerne nedávno, pred 11 rokmi. Vyvíjala sa však už desaťročia predtým. „Kostol znovu ožil v 80. rokoch, keď skupina vysokoškolákov a nadšencov formou brigád jeho areál vyčistila a zveľaďovala.

Postupne sa začalo s menšími opravami, koncom 90. rokov sa už robila kompletná rekonštrukcia aj s archeologickým výskumom, až jeho pravidelné využívanie prirodzene vyústilo v roku 2010 do zriadenia samostatnej farnosti,“ stručne nás oboznamuje Štefan Fábry, ktorý farnosť spravuje piaty rok.

Nový život pre starý kostol

Rodičia Bernadety Šicovej sa o kostol starali 25 rokov. Jej otec bol spočiatku saleziánom. „Ale keď ich rozohnali, dostali papier, že sa môžu oženiť. Tak otec zakotvil a miestne tetušky ho prehovorili, aby zobral správu tohto kostola. Rodičia síce Závodčania neboli, avšak o kostol sa starali od roku 1962 až do roku 1987.“

Predtým sa v kostole pravidelné sväté omše neslávili a chrám bol v zlom stave. V 60. rokoch dávali podľa slov Bernadety Šicovej všetci od kostola ruky preč. Všetko, čo sa kúpilo, bolo z darov ľudí.

„Bola tu hrozná zima, kňazovi zamŕzalo víno v kalichu, takže sa ľudia aspoň poskladali na koberce, mama ušila do lavíc epedy, aby sa dalo lepšie sedieť. Ale zase ľudí sem chodilo dosť. Keďže bol kostol za múrom, nebolo dobre dnu vidno; bolo to také zastrčené.“ Kostolík si v minulosti prešiel ťažkými časmi.

„Počul som aj také hlasy, že ho chceli zbúrať. Nepoužíval sa, bol schátraný, veľa nechýbalo a už by nebol. Bernadetini rodičia mu začali dávať život a ľudia to prijali. Aj z mesta prišiel kňaz a aspoň v nedeľu bola svätá omša,“ poznamenáva Ladislav Štefanec.

Z ruiny sa stal klenot

Po smrti Bernadetinho otca v roku 1983 začali jeho funkciu preberať mladí. „Mali tu tajné stretká. To bolo také prvé spoločenstvo, ktorému kostolík nebol ľahostajný; a nebáli sa. Režim sa už vtedy trochu lámal. Zobrali náradie a pílili stromy a kroviny, ktoré zasahovali do strechy kostola.

Keď ľudia videli, že sa dejú dobré veci, začali sa pridávať,“ spomínajú na obnovu kostola farníci. Dopĺňa ich Štefan Fábry: „Tým v podstate vznikala taká neoficiálna filiálka. Kňazi chodili z mestskej farnosti, ale kostol a spoločenstvo si žili ako samostatná jednotka, aj čo sa týka hospodárenia.

Práve vďaka dobrovoľníkom a nadšencom, ktorí tu zadarmo odrobili tisícky hodín, to tu teraz vyzerá tak, ako vyzerá. Nie je to zásluha žiadnych pamiatkových úradov, ale nadšených a ochotných ľudí. Ako sa hovorí, keď sa buduje kostol, buduje sa aj spoločenstvo. A toto spoločenstvo bolo predchodcom dnešnej farnosti.“

V roku 1996 vzniklo v kostole ružencové bratstvo, dodnes má deväť ruží, a skupina ľudí, ktorých kostol spájal, postupne rástla. Pravidelné stretnutia povzbudili členov bratstva aj k „adopcii srdca“, finančnej starostlivosti o dieťa v Afrike. Mnohí z nich sú zapojení aj do Svetového apoštolátu Fatimy a Združenia apoštolov Božieho milosrdenstva Faustínum.

„Všetko sa rodilo z nadšenia,“ vysvetľuje Štefan Fábry. „Ďalšia farnosť ani nebola potrebná. V mestskej farnosti sú tri kostoly, nová farnosť vyrástla na blízkom sídlisku Hájik, ale tento kostolík spojil ľudí a otec biskup Tomáš Galis ho po takmer 800 rokoch jeho existencie povýšil na farský kostol a veriacim, ktorí sa v ňom schádzajú, dal samostatného kňaza. A dobre urobil.“

Turisti ho mali v sprievodcoch, domáci o ňom nevedeli

Kostol láka mnoho veriacich, turistov i snúbencov. Vyhľadávali ho však aj v minulosti, keď zďaleka nevyzeral tak ako dnes. „Za čias socializmu, kto chcel prísť do kostola, prišiel za rodičmi do nášho dvora – Nemci, Francúzi, Japonci to mali opísané v sprievodcovi, hoci naši ľudia v Rudinách ani riadne nevedeli, čo je za týmto múrom.

Kostol bol vtedy ošarpaný, ale turisti boli nadšení. My sme videli len tú špinu, ale oni sa rozplývali,“ opisuje Bernadeta Šicová. „Manželka kedysi robievala kvety do kostola. V lete, keď bolo teplo, som ich chodil polievať, aby vydržali, a raz bol pri bráne starší manželský pár z Holandska.

Hovorili mi, že pred rokom tu boli, ale brána bola zavretá a dnu sa nedostali, tak si povedali, že o rok to skúsia znova. Natrafili na mňa, keď som išiel poliať kvety. Asi o mesiac prišla poštárka a doniesla od nich pohľadnicu s poďakovaním – bolo na nej napísané: pre kostolníka v Žiline-Závodí,“ spomína na milú udalosť Ladislav Štefanec.

Premodlené miesto, ktoré dýcha históriou

Okrem toho, že je tento nenápadný kostolík najstarším zachovaným objektom na území Žiliny, zaujme tiež freskami z 13. až 15. storočia. Tie objavil v roku 1949 žilinský rodák a akademický maliar Mojmír Vlkoláček. „Ako chlapec si tu pamätám len také ornamentálne maľby, on však niečo tušil,“ začína o vzácnej kapitole kostola Ladislav Štefanec.

„Bol za predstaveným saleziánov, ktorí kostol spravovali, či by mu požičal kľúče. Urobil sondu a pod omietkou objavil červenú farbu. Ešte však ani nestihol nič urobiť a bývalá štátna moc zobrala saleziánov – tí išli ako prví, lebo sa starali o mládež.

Mojmír Vlkoláček nikomu nepovedal, že má kľúče, po tme sem chodieval, pri svetle baterky všetko oklepal, vždy po sebe poupratoval a pozametal. Keď to už mal celé odkryté, išiel na vtedajší odbor kultúry, aby sa prišli pozrieť, čo našiel. Niektorí mu aj zazlievali, či nemá inej roboty, ale boli tam aj takí, ktorí si to vážili.

Spolu s pamiatkarom fresky jednoducho zreštaurovali a zakonzervovali, aby to ako-tak vydržalo. Profesionálne sa to urobilo až v roku 2008.“ Štefan Fábry upresňuje: „Hoci sa prezentuje, že sú v kostole vzácne fresky z 13. storočia, v skutočnosti sa ich zachovala iba malá časť.

Keď ich Mojmír Vlkoláček odkryl, veľká časť omietky bola vypadaná, preto fresky domaľoval, čo mu dnes viacerí odborníci zazlievajú. V strede klenby bola pravdepodobne postava Krista – sudcu, ktorá sa ale nezachovala detailne, takže dnes je z nej len torzo.

Na tie časy sa to zreštaurovalo dobre, no dnes je iná technológia a postup práce, a hlavne je tendencia zachovať pôvodné a odlíšiť ho od toho, čo prípadne bolo dorobené. Zažil som tu aj odborníkov, najmä zahraničných, ktorí sem chodia študentom ukazovať, ako sa reštaurovanie robiť nemá.“

Farár sa usmieva, že v kostole niet jednej rovnej čiary či steny. „Keby ste chceli nájsť stred, nenájdete ho. Je mi sympatické, že kostol je taký ako my ľudia; nie je v ňom nič dokonalé v zmysle kolmíc a rovných priamok. Pre mňa je to istá záhada, pretože viem, že aj pred 800 rokmi vedeli ľudia nakresliť rovné čiary a postaviť rovný múr.“

Chodia do kráľa

Keď sa spýtame, čo je pravdy na tom, že dal tento kostol postaviť sám sv. Štefan, Ladislav Štefanec odpovedá: „Odborníci – pamiatkari jednoznačne tvrdia, že kostol nedal postaviť uhorský kráľ Štefan I. Je to legenda, ktorá sa síce objavila v miestnej tlači, ale historicky nie je potvrdená.“

Od nepamäti bol však kostol zasvätený sv. Štefanovi. „Podľa archeologického prieskumu je datovaný približne do roku 1250, čo bolo niečo vyše dvesto rokov po smrti kráľa Štefana. Vtedy bol jeho kult veľmi živý, takže zrejme preto. A potom, možno je aj druhý dôvod: sv. Štefan totiž nariadil, aby v jeho kráľovstve každých desať obcí malo vlastný kostol.

A keď tento kostol postavili, v podstate stál v poli, medzi Žilinou, Závodím, v širšom okolí aj Strážovom, Bytčicou, Bánovou, aby slúžil všetkým; a tým naplnil túžbu sv. Štefana,“ predstavuje Štefan Fábry. Na starých mapách je kostolík uvedený ako Sv. kráľ.

„Aj ľudia dodnes povedia: ,Idem do kráľa‘,“ hovorí duchovný správca. Avšak v kostole ho predtým nepripomínalo skoro nič – ako spomína Bernadeta Šicová, no dnes je tu jeho socha i vzácna relikvia, ktorú 10. apríla 2016 osobne priniesol kardinál Péter Erdő, prímas Maďarska.

Pred svätou omšou sa k sv. Štefanovi Uhorskému veriaci modlia za farnosť a na jeho sviatok si ho pripomínajú slávnostnou hodovou svätou omšou, na ktorú pozývajú hosťa – kazateľa. „Zachoval sa list, ktorý napísal svojmu synovi Imrichovi, ako by mal kresťanský panovník spravovať kráľovstvo,“ poznamenáva Štefan Fábry.

Dodáva, že v tom je jeho odkaz stále živý a pred nami je „úloha objavovať rozmer viery v službe spoločenstvu a v živote i práci svetských predstavených“. „Svätý Štefan zasvätil svoje kráľovstvo Panne Márii. Jeho blízkosť k nej povzbudzuje aj našu farnosť, v ktorej sa konajú i fatimské soboty. V centre tejto pobožnosti je Eucharistia a sviatosť zmierenia,“ dopĺňa Ladislav Štefanec.

Typická mestská farnosť

Kostolík na prvý pohľad nevyzerá veľký, kapacitne však postačuje. Cez týždeň sa slávi jedna svätá omša, v nedeľu dve. „Mesto Žilina má desať farností, takže u nás majú veriaci veľký výber, kam ísť na svätú omšu,“ objasňuje farár Štefan Fábry.

„Ale čo je zvláštne, naša farnosť má akoby dve komunity. Jednu tvoria ľudia zo Závodia a Žiliny, ktorí do farnosti územne patria. A druhú tvoria tí, ktorí sú spojení s kostolíkom; buď sa tu sobášili a vracajú sa, aby tu aj pokrstili svoje deti, alebo sa tu skrátka dobre cítia a radi sem chodia.

V Žiline, ako v každom meste, veriaci veľmi nerešpektujú hranice jednotlivých farností. Chodia do kostola tam, kde im to vyhovuje: časovo, priestorom kostola alebo kňazom, aktivitami.“ Cieľom jeho pastorácie je, aby na tomto mieste každý zažil Božiu prítomnosť.

„Svet tohto kostola je zvláštny tým, že je ohradený múrom. A keď vyjdete za tento múr, prídete do uponáhľaného mestského života; ale tu je iný svet, pokoj a ticho, čo sem privádza mnoho ľudí. Snažím sa teda osloviť tých, ktorí v danú chvíľu sedia predo mnou, ktorí sem prídu.

A na tejto farnosti mám najradšej to, že tí ľudia, ktorí tu sú, tu chcú byť; neprídu sem len preto, lebo inú možnosť nemajú,“ dodáva na záver farár farnosti Žilina-Závodie Štefan Fábry.

Fotogalériu z reportáže si môžete pozrieť TU.