Sviečky, ktoré nedokázali uhasiť

V čase konania sviečkovej manifestácie ste mali osemnásť rokov. Boli ste príliš mladý, aby bola súčasťou aj vašej osobnej histórie?
Keď som mal šestnásť rokov, chodieval som v našej obci Šintava na tajné stretnutia mladých, ktoré robieval kamarát Slávo Klokner. Takéto malé spoločenstvá budovali v tom čase na Slovensku vnútornú slobodu účastníkov. Tým, že tieto stretnutia boli zakázané, dostali sa nám do rúk aj zakázané knihy. Všetci sme už z domu poznali, že „o tomto netreba veľmi hovoriť, aby neboli problémy“.

Vnímali sme teda, že v štáte existuje dvojitá pravda – rodinná a spoločenská. Neskoršie som spoznal priateľov v Seredi a cez nich som sa dostal na oblastné stretnutie aktivistov tajnej Cirkvi, ktoré sa konali u Júliusa Brocku v Trnave. Bolo to už hlbšie načretie do tajných štruktúr. Bol som poctený dôverou, lebo som už mal prístup k informáciám a samizdatom, ktoré neboli vôbec bežné.

Niekedy v roku 1987 som spoznal Vladimíra Jukla a Silvestra Krčméryho, ktorých som pravidelne navštevoval. Keď som sa pripravoval na maturitu, strávil som akademický týždeň u Rudolfa Fibyho, u ktorého sa predtým dohadovala sviečková manifestácia. Doma mal tajný kopírovací stroj, na ktorom sa vyrábali samizdaty, čo v tej dobe bolo veľmi nebezpečné. Všetko to boli moje prvé kontakty s podzemnou Cirkvou.

Očakávali organizátori na sviečkovej manifestácii takú účasť?
Asi týždeň pred manifestáciou ma Vladimír Jukl viezol autom na autobusovú stanicu. Bol som zvedavý, koľko asi odhaduje, že na akciu príde ľudí. Ale on povedal: „Stretne sa nás tam možno osemdesiat až sto ľudí. Budeme sa snažiť byť rozptýlení po námestí, aby nás naraz nezatkli, naložia nás do policajných antonov a zrejme bude po manifestácii. Najdôležitejšie je, aby sme prišli na námestie. Tým si splníme svoju povinnosť.“

Samozrejme, účasť tisícok ľudí veľmi potešila. Pre organizátorov nebola manifestácia o množstve, ale o myšlienke.

Tajná Cirkev však začala „vychádzať von“ už pred sviečkovou manifestáciou, a to podpisovou akciou za náboženskú slobodu.
Veľká podpisová akcia za náboženskú slobodu v Československu sa rozbehla v januári 1988 a podpísalo ju vyše pol milióna ľudí, z toho na Slovensku vyše tristotisíc. Na Slovensku prvú iniciatívu mali ľudia z Oravy, ktorí za jeden víkend nazbierali päťtisíc podpisov.

To bolo vtedy až neuveriteľné. Žiadna podpisová akcia nemala dovtedy na Slovensku toľko podpisov za taký krátky čas. Neskoršie nasledovali desaťtisíce ďalších podpisov.

Prečo sa to začalo na Orave?
Bola to súhra okolností. Ladislav Stromček, ktorý bol asi trištvrte roka nato tajne vysvätený za kňaza, býval v Dolnom Kubíne, a keď išiel z Bratislavy domov na víkend, zobral tam túto podpisovku. Kópie rozdal miestnym aktivistom.

Podpisová akcia zlomila u ľudí strach. Podpísali sa, a teda aj uviedli svoje mená s tým, že to pre nich môže mať nepríjemné dôsledky. Ľudia si začali uvedomovať svoje práva a nebáli sa ich dožadovať.

Podpisová akcia bola najväčšia logistická akcia tajnej Cirkvi. Zároveň dodala ľuďom sebavedomie, uvedomili si svoju silu aj to, že ich nie je málo. Veď zozbierať tristotisíc podpisov za tri mesiace by sa možno nepodarilo ani dnes.

Je niečo okolo sviečkovej manifestácie, o čom sa menej vie?
Všeobecne známe sú tri požiadavky manifestácie – slobodné menovanie katolíckych biskupov podľa rozhodnutia Svätého Otca, úplná náboženská sloboda a dodržiavanie občianskych práv. Už to je historická rarita, a asi aj zostane, že ľudia vyšli do ulíc kvôli vymenovaniu biskupov.

Ďalšia dôležitá vec, o ktorej sa ale málo vie, bola, že v katolíckych kruhoch sa veľmi diskutovalo o tom, či vôbec do programu manifestácie zahrnúť požiadavku dodržiavania občianskych práv. Vysvetlím prečo.

Dnes to možno vyznieva trošku smiešne, lebo ľudské práva už vnímame v ich podstate a aj ich žijeme. Komunisti dosiahli v spoločnosti také chápanie, že zápas za ľudské práva občania vnímali ako politiku. A komunistický režim nezabudol pripomenúť občanom, že ak sa budú zaoberať politikou, budú prenasledovaní a väznení.

Takýmto chápaním bola spoločnosť presiaknutá a aktivisti podzemnej Cirkvi síce boli ochotní ísť za náboženskú slobodu aj do väzenia, ale ochota ísť do väzenia za „politické veci“ už taká veľká nebola. Preto bola diskusia, či do programu manifestácie ľudské práva zahrnúť.

Vtedy Vladimír Jukl povedal, že je dobré, aby to tam bolo, lebo v spoločnosti sú aj neveriaci, ktorí tiež trpia a niekedy aj viac ako my kresťania a aj ich sa máme zastať. Poznamenal, že sloboda je nedeliteľná. To bol bod zlomu chápania tohto problému a aj vyjadrenie toho, že čas na spoločenskú zmenu dozrel.

Dokázali to takto pochopiť a prijať všetci ľudia aktívni v podzemnej Cirkvi?
Nie, časť z nich práve preto neprišla, lebo to vnímali aj ako politiku. Zmena myslenia si vždy vyžaduje čas.
 

Sviečky, ktoré v deň prvého výročia manifestácie na Bielu sobotu horeli v každom kostole, už komunisti uhasiť nedokázali.

Nežnej revolúcii predchádzali akcie veriacich ako púť na Velehrad v roku 1985, list Jána Chryzostoma Korca Rudému právu z októbra 1987, už spomínaná podpisová akcia a samotná sviečková manifestácia z 25. marca 1988. Napriek tomu spoločnosť akoby ani vtedy, ani dnes nechcela vidieť, že pôdu na nežnú revolúciu v podstate predpripravili veriaci a tajná Cirkev. Aký je na to váš názor?
Disidenti z rôzneho prostredia mali úctu k zorganizovaniu a priebehu sviečkovej manifestácie. Vedeli, že takéto vzopretie dokáže v období normalizácie zorganizovať iba tajná Cirkev. Iba tá mala vybudované rozsiahle štruktúry.

Ako príklad môžem uviesť knihu Milana Šimečku st. Koniec nehybnosti, v ktorej glosuje rok 1988 a sviečkovej manifestácii pripisuje v dejinách slovenského národa zvláštne postavenie, hovorí o nebojácnosti a vzpriamenom postoji zúčastnených, čo sú podľa neho „nebezpečné vklady do budúcnosti“. Nebezpečné, samozrejme, pre komunistické zriadenie.

Je pravda, že spoločensky je takéto chápanie sviečkovej manifestácie z rôznych dôvodov akoby tlačené do úzadia. Smutné je aj to, že dnešná mladá generácia nevníma sviečkovú manifestáciu ani ostatnú činnosť tajnej Cirkvi s nejakou veľkosťou a hrdosťou. Mali by sme im to vhodnou formou vysvetľovať a pripomínať.

Dôležitosť sviečkovej manifestácie našej spoločnosti skôr pripomínajú ľudia zo zahraničia. Napríklad americký prezident George Bush pri návšteve Slovenska na Hviezdoslavovom námestí povedal: „Tým, že ste sa domáhali vlastnej slobody, inšpirovali ste revolúciu, ktorá oslobodila váš národ a pomohla pretvoriť celý svetadiel.“

Alebo nemecký prezident Frank Steinmeier: „Chcem to povedať nahlas a jasne: Zjednotenie Nemecka by nebolo možné bez slovenských ľudí a ľudí východnej a strednej Európy! V marci 1988 ľudia v Bratislave zapálili sviečky a svetlo týchto sviečok sa rozšírilo do celej východnej Európy!“ Je smutné, že svetoví lídri nám musia pripomínať veľkosť našej vlastnej histórie, ktorú často sami ani nepoznáme.

Po sviečkovej manifestácii, ktorá bola sama osebe tichá, akoby načas nastalo ticho, aj čo sa týka akcií podzemnej Cirkvi. Prečo to bolo tak?
Po manifestácii nastal väčší dialóg medzi tajnou Cirkvou a rôznymi disidentmi. Uvedomovali si jej silu. Kardinál Tomášek vtedy odkázal, že ešte neprišiel čas ísť do ďalšej konfrontácie s komunistickým režimom. Nikto nechcel, aby prišlo k obetiam na životoch.

To, že nežná revolúcia prebehla ako „nežná“, je aj zásluhou tajnej Cirkvi, ktorá prostredníctvom malých spoločenstiev budovala v ľuďoch a predovšetkým v mladých ľuďoch povedomie vnútornej slobody, odvahy a nenásilia. Aby sloboda rástla vnútri človeka, to chce čas.

Vladimír Jukl začiatkom 80. rokov hovoril, že na komunistov platí iba masa. Poukazoval, aby sme sa venovali malým spoločenstvám a bude aj masa. Tieto slová boli prozreteľné a ukázalo sa to už na Velehrade v roku 1985, kde masa mladých ľudí, väčšinou zo Slovenska, mala odvahu prvýkrát verejne opravovať a vypískať komunistického ministra. A strach sa začal obracať. Komunisti začali mať strach vystúpiť pred masou ľudí, aby neboli odmietnutí a vypískaní.

Aké bolo prvé výročie manifestácie v roku 1989?
Prvé výročie manifestácie 25. marca 1989 pripadlo na veľkonočné sviatky, presne na Bielu sobotu, keď je v kostoloch obrad svetla, sprievod so sviečkami. Komunisti, hoci sa aj pripravovali na to, že tajná Cirkev možno zorganizuje nejakú spomienkovú akciu, tieto sviečky už nedokázali uhasiť.

Horeli v každom kostole a táto symbolika bola sama osebe dostatočne silná. Bola to predzvesť zmeny, ktorú sme si vtedy nevedeli ešte predstaviť.

Zhrniete na záver, v čom teda spočíva podstata sviečkovej manifestácie a čo je jej odkazom pre dnešok?
Z môjho pohľadu to je prelomenie vnútorného strachu, strachu ktorý zväzuje, strachu verejne vyjadriť svoj názor. To je veľmi vážny odkaz sviečkovej manifestácie – objaviť svoju vnútornú slobodu a verejne sa angažovať za pravdu a spravodlivosť, aj keď je to možno nepopulárne alebo môžu z toho vzniknúť aj rôzne nepríjemnosti. Dnes je to opäť veľmi aktuálne.