Uniká nám podstata vzdelania

V období antiky boli rétorické školy. Môžeme ich považovať za predchodkyne univerzít?

Odvtedy, ako svet pozná písmo, vznikali rôzne školy. Od nižších až po najvyššie, špecializované, kde sa poskytovalo vzdelanie pre aristokraciu a vládnych úradníkov.

V našom civilizačnom okruhu, teda v antickom Grécku a Ríme vznikali vyššie školy vo veľkých mestách, predovšetkým v Aténach, Alexandrii, Ríme, Antiochii a Konštantínopole.

Prvou školou, ktorá sa približuje nášmu chápaniu univerzity, bola zrejme Platónova akadémia v Aténach, ktorá vznikla v roku 387 pred Kristom. Jej najznámejším študentom bol Aristoteles, ktorý si neskôr založil vlastnú „univerzitu“, známu pod menom Lyceum.

Nesmieme si však predstavovať nejakú presne usporiadanú a hierarchizovanú vzdelávaciu inštitúciu. Pravdepodobne to boli združenia mladších a starších aristokratov, ktorí chceli získať zručnosti na lepšiu argumentáciu v politických súbojoch. Dokonca sa prísne nerozlišovali ani učitelia od študentov.

Neexistovali študijné plány, ročníky a už vôbec nie známkovanie a udeľovanie diplomov. Tak či onak, dnes považujeme Platóna a Aristotela za jedných z najmúdrejších ľudí, akí kedy žili na svete.

Čo sa vyučovalo na týchto školách?

Spočiatku sa na Platónovej akadémii a jej podobných inštitúciách učilo tzv. trívium. Boli to tri najužitočnejšie oblasti vtedajšej vedy – gramatika, rétorika a logika. Pod týmito názvami sa skrývalo niečo iné, ako si dnes myslíme.

Gramatika sa zameriavala na správnosť písomného prejavu, aby bol v súlade s účelom, na ktorý bol tvorený. Ak to mal byť budúci úradník, mal sa naučiť vyjadrovať presne a vecne; ak budúci politik, tak presvedčivo a emocionálne.

Rétorika bola umením poučovať a doslova dojímať poslucháčov na základe použitia správnych slov. Logika bola umením kritického myslenia a študenti sa ju učili používaním množstva konkrétnych príkladov zo života. 

V antike bola spoločnosť silne patriarchálna a to znamenalo, že školy mohli navštevovať len muži a len tí bohatší. Učiteľmi na lepších školách bývali úspešní úradníci po aktívnej službe, filozofi alebo aj bývalí politici, či akíkoľvek vzdelaní a rešpektovaní muži. 

Priblížili sme si vzdelávanie v staroveku. Sformovali sa univerzity, ako ich poznáme v súčasnosti, v nasledujúcom období v stredoveku?

Rád by som podotkol, že sa väčšinou zaoberáme našimi kultúrnymi okruhmi, grécko-rímskym a židovsko-kresťanským. Ak by sme sa pozreli ponad tento rámec, museli by sme uznať, že vôbec prvé univerzity, ktoré udeľovali diplom a fungujú dodnes, vznikli v 8. a 9. storočí v moslimskom svete, prekvapivo v severnej Afrike.

Napríklad v roku 737 vznikla tzv. Ez-Zitouna univerzita na území dnešného Tuniska. Jednu z najstarších univerzít založila v roku 859 žena menom Fatima al-Fihri. Dnes je to Univerzita Al-Karaouine v marockom meste Fes.

Ak sa vrátime k našej „západnej“ civilizácii, tak najstaršou univerzitou je tá v Bologni, ktorú pravdepodobne založili v roku 1088. Stredovek prirodzene nadväzoval na antiku, a či sa to niekomu páči alebo nie, nositeľom antického vzdelania bola Katolícka cirkev.

Mnísi v kláštoroch prepisovali manuskripty gréckych a rímskych kultúrnych velikánov a tým ich zachovali pre nasledujúce generácie. Diela antických rečníkov a filozofov, hoci boli aj „pohanské“, kultivovali rečnícke zručnosti kresťanských kazateľov a kritické myslenie cirkevných učiteľov.

Preto Cirkev v stredoveku nezavrhla pohanskú tradíciu, naopak, pristúpila k nej ako k intelektuálnemu bohatstvu, ktoré treba rozvíjať. Scholastici túto pokladnicu využili ako nástroj na rozvíjanie teológie a rozumové odôvodnenie zjavených právd viery.

Jeden z najmocnejších vladárov v ranom stredoveku Karol Veľký († 814) veľmi aktívne podporoval vznik kláštorných škôl a knižníc, ktoré boli priamymi predchodkyňami prvých univerzít. Takou bolo napríklad benediktínske opátstvo v Sankt Gallen v dnešnom Švajčiarsku.

Snímka: Katolícka univerzita Ružomberok

Prečo vznikali univerzity. Bola to len túžba po vzdelaní?

Prvé univerzity v Európe boli od 11. až do 13. storočia väčšinou cirkevné inštitúcie, pokojne by sme ich mohli nazvať katolíckymi univerzitami. Dôvodom ich vzniku bolo rozvíjať vedu a kognitívne schopnosti v službách kresťanskej viery a Cirkvi.

Úplne prvá univerzita vznikla v bohatom severotalianskom meste Bologna ako výraz spontánneho rozhodnutia skupiny študentov, ktorí chceli inštitucionalizovať dovtedy voľné vzdelávacie združenie synov bohatých mešťanov a aristokratov.

Teda, áno, bola to zrejme túžba po vzdelaní v slobodnom duchu a v presne stanovenom rámci. Oveľa väčší vplyv v Európe však mala univerzita Sorbona v Paríži založená v roku 1150. Mala veľké privilégium v podobe patronátu samotným pápežom.

Znamenalo to, že jej správa nepodliehala miestnym biskupom a ich záujmom, ale priamo najvyššiemu biskupovi v Ríme. Preto si zachovala veľkú mieru autonómie s vlastnou samosprávou a exekutívou.

Napríklad študentov mohol rektor odsúdiť na pobyt v univerzitnom väzení. V Paríži sa prvýkrát univerzita rozdelila na štyri fakulty na čele s dekanmi (teologická, filozofická, právnická a lekárska), čo sa stalo vzorom pre ostatné univerzity v Európe. 

Ako vyzeral spôsob výučby v tom čase na univerzite?

Samotný názov univerzita pochádza z latinského termínu universitas – všeobecnosť, celok a etymologicky sa niekedy vysvetľuje zo slovného spojenia in unum vertere – zjednotiť, obrátiť v jedno. Termín sa tiež objavuje v spojení universitas magistrorum et scholarium – spoločenstvo učiteľov a študentov.

A tu je odpoveď na podstatu spôsobu vyučovania na prvých univerzitách. Učitelia aj študenti bývali „pod jednou strechou“ na spôsob kláštorných spoločenstiev.

Vytváral sa medzi nimi kolegiálny vzťah so vzájomným rešpektom a obojstrannou závislosťou, veď študenti si v prvých počiatkoch univerzít väčšinou platili svojich učiteľov. Opäť treba pripomenúť, že učiteľmi boli takmer výlučne kňazi, ktorí mali najlepší prístup ku kláštorným knižniciam.

Spočiatku ani neboli osobitné budovy vyhradené len na vyučovanie, to sa dialo v provizórnych podmienkach. Napríklad študenti si do miestnosti, kde sa učili, doniesli svoje stoličky a všetky vyučovacie pomôcky.

Veľkou vymoženosťou prvých univerzít bol jednotný vyučovací jazyk, ktorým bola latinčina. Študent mal istotu, že ak začne študovať v Bologni a rozhodne sa pokračovať v Paríži, Oxforde alebo Heidelbergu, všade bude rozumieť, keďže latinčina sa používala univerzálne.

Vďaka tomu bola mobilita prirodzene rozšírená a univerzity mali nadnárodný charakter. Pri vyučovaní sa veľmi dbalo na memorovanie a vedecké dišputy. 

Ktoré vedné disciplíny boli „v kurze“?

Závisí od obdobia. Vo všeobecnosti stredoveké univerzity nadviazali na antické trívium. Spočiatku kraľovala všetkým teológia. V období vzniku prvých univerzít rozkvitala vrcholná scholastika, ktorá sa v princípe zaoberala rozumovým zdôvodnením existencie Boha a jeho vzťahu k človeku.

Vznikali vtedy prvé teologické „encyklopédie“, najznámejšou je Summa theologica od dominikánskeho kňaza Tomáša Akvinského. Neskôr, v 16. a 17. storočí, sa pod vplyvom humanizmu obnovil záujem o antickú vedu, skúmanie človeka, prírody, astronómie a dejín.

Teológia ostávala na výslní, ale popri nej kvitli humanitné a prírodné vedy. V tomto období si mnohí panovníci uvedomili, aký potenciál bohatstva a moci skrýva veda, a preto sami zakladali univerzity v nádeji, že si tým upevnia svoje mocenské pozície.

Sami potom podporovali tie vedné disciplíny, ktoré im napríklad pomáhali pri vylepšovaní ťažby nerastných surovín alebo umožňovali lepšie cestovanie a obchod.

V nasledujúcich dvoch storočiach sa teológia definitívne ocitla v tieni „praktických“ vedných odborov, ktoré mali slúžiť absolutistickým vládcom na vyškolenie zástupu verných úradníkov, vojakov, lekárov a učiteľov. Latinčinu ako vyučovací jazyk vytlačili národné jazyky.

V 20. a 21. storočí sa univerzity úplne prispôsobili potrebám technologického pokroku. Tomu zodpovedal vznik nových vedných disciplín, ako je informatika, genetika, jadrová fyzika.

Kto mohol v tom čase študovať? Len najlepší?

Štúdium nebolo lacnou záležitosťou. V stredoveku preto študovali väčšinou dobre situovaní muži, nikdy nie ženy. Prvou ženou s univerzitným diplomom bola pravdepodobne bohatá aristokratka z Benátok Elena Lucrezia Cornaro Piscopia, ktorá v roku 1678 získala titul doktorky filozofie na univerzite v Padove. 

Či to boli vždy najlepší uchádzači, nie je isté. Vždy išlo o ambicióznych ľudí alebo prinajmenšom o ctižiadostivých rodičov. Ich spoločnou vlastnosťou bola vášeň k erudovaným rozhovorom a niekedy až k hádkam.

Všeobecne sa v stredovekých mestách považovali univerzitní študenti za sebavedomých vyhľadávačov pouličných diskusií a šarvátok. 

Kto vyučoval?

Spočiatku takmer výlučne kňazi a rehoľníci, ktorí celé generácie prepisovali knihy a vyrastali v prostredí knižníc. Preto sa učitelia aj študenti na prvých univerzitách spoločne nazývali po latinsky clerici.

Aby vzdelanec mohol učiť na univerzite, musel prejsť istou formou skúšky a získať „právo učiť“, po latinsky ius ubique docendi. Od 15. storočia narastal počet sekulárnych učiteľov z radov právnikov, lekárov, astronómov či literátov. Profesormi sa začali nazývať až od 14. storočia. 

Aké postavenie mali v spoločnosti vzdelanci a študenti?

Vzdelanie bolo vždy prostriedkom na dosiahnutie vyššieho spoločenského postavenia. Aj dnes platí to, čo v minulosti. Záviselo od reputácie univerzity, sociálneho postavenia študentov, usilovnosti či disciplíny, aký rešpekt si jednotlivec získal v spoločnosti.

Absolvent teológie alebo medicíny v Paríži či Oxforde mal dvere otvorené všade a mohol dúfať v skvelú a dobre platenú cirkevnú alebo svetskú kariéru.

Na druhej strane bola početná skupina tzv. večných študentov alebo vagabundov, či goliardov, ktorí cestovali z jedného mesta do druhého, neukončili žiadnu školu a živili sa pouličnými diskusiami, recitovaním básní a príležitostnými rečníckymi prejavmi, čo nebola lukratívna životná pozícia.

Vo všeobecnosti platilo, že univerzitní učitelia patrili do strednej vrstvy spoločnosti, hneď za šľachticmi a vysokými cirkevnými hodnostármi.

Mali veľký rešpekt, lebo sa tešili veľkorysej právnej autonómii, okrem vraždy nemohli byť stíhaní mestskými či cirkevnými súdmi, na to boli určené samosprávne univerzitné inštitúcie.

Boli medzi univerzitami v stredoveku výrazné rozdiely?

Prirodzene. Padova alebo Londýn v 12. a 13. storočí boli podstatne bohatšie ako Krakov alebo Praha v tom istom období. Až v 14. a 15. storočí sa niektoré hospodárske a spoločenské rozdiely v Európe vďaka rozvetvenému obchodu a novým banským technológiám zmenšili.

Na území dnešného Slovenska vznikla v roku 1465 rešpektovaná európska univerzita Universitas Istropolitana, od 16. storočia známa pod menom Academia Istropolitana v Bratislave.

Matej Korvín ako podnikavý a pomerne bohatý panovník mohol motivovať vynikajúcich vzdelancov Viedne, Krakova či viacerých talianskych a nemeckých miest, aby prišli do Bratislavy a zveľadili novú univerzitu. Podarilo sa mu to s veľkým úspechom.

Matej Korvín a jeho manželka Beatrix Aragonská boli veľmi vzdelaní, a preto si zreteľne uvedomovali prepojenie medzi poznaním, vedou a bohatstvom. 

Je niečo, čo pretrvalo z pôvodného poslania univerzít do súčasnosti?

Je toho viac. Napríklad pôvodná myšlienka spoločenstva učiteľov a študentov pod jednou strechou sa dnes v istej forme zachováva na anglických colleges, na Oxforde a v Cambridge. Prvé univerzity chceli hľadať pravdu o Bohu, človeku a svete.

Dnes to platí rovnako, aj keď koncept pravdy sa v súčasnosti spochybňuje a relativizuje. Spoločnou črtou stredovekých a súčasných univerzít je veľká akademická mobilita, budovanie medzinárodných spoločenstiev a používanie „novej latinčiny“, ktorou je angličtina.

Keby sme mali porovnávať. Je v súčasnosti náročnejšie študovať na vysokej škole ako v minulosti?

Kým v stredoveku bolo potrebné vynaložiť veľkú námahu, aby sa študent dostal ku kvalitným zdrojom, dnes je problém opačný. Študenti sú zavalení prebytkom informácií, čo vyžaduje budovanie zručností smerujúcich k správnemu zhodnocovaniu a triedeniu poskytovaných dát. 

Študent v antike alebo stredoveku sa musel oveľa viac spoliehať na svoju pamäť. Súčasný študent má všetko poruke vo svojom počítači alebo v telefóne, a preto inštinktívne necibrí svoju pamäť a kognitívne schopnosti.

Osobne si myslím, že intelektuáli v antike aj stredoveku mali oveľa lepšie pamäťové, vyjadrovacie aj argumentačné schopnosti, ako je to dnes.

Na druhej strane, kým v stredoveku bolo vzdelanie elitárske, vyhradené pre úzku skupinu bohatých mužov, v súčasnosti je prístup k  vyššiemu vzdelaniu otvorený pre všetkých, ktorí majú záujem a schopnosti. 

Nie je v súčasnosti vzdelávací systém na univerzitách zúžený len na odovzdávanie vedomostí a formácia osobnosti je v úzadí?

Tu by som bol opatrný v odpovedi. Áno, niektoré katolícke univerzity majú svoje motto Mentem et cor formans, v preklade Formujúc mysle a srdcia. Podľa môjho názoru je kvalitné vzdelanie formujúce samo osebe.  Na Slovensku sme začali zavádzať systémy kvality.

Tak sme sa v nich zamotali, že nám uniká podstata pravej hodnoty vzdelania. Tou je podľa mňa pokorné a svedomité poznávanie pravdy v celom spektre dnešnej vedy. Slová „pokora“ a „čestnosť“ tu majú mimoriadny význam. Veď už slávny Sokrates povedal:

Viem, že nič neviem.“ Kultivovaný a skutočne vzdelaný človek sa blíži cez svedomitosť k múdrosti a napokon k pokore. Čestnosť je v dnešnom svete, kde sa tak rýchlo a ľahko šíria nepravdy a  polopravdy, obzvlášť dôležitá, pretože vytvára vzájomnú dôveru a efektívnu spoluprácu.

História nám poskytuje príklady vynikajúcich učencov, ktorí sú dôkazom spojenia vzdelania, múdrosti, svedomitosti a pokory. Dovolím si zo všetkých menovať Platóna, Aristotela, Augustína, Tomáša Akvinského, Isaaca Newtona, Alberta Einsteina alebo Marie Curie-Skłodowskú.

Všetci títo múdri a pokorní ľudia posunuli ľudské poznanie smerom k lepšiemu a plnšiemu životu celého sveta.

V čom vidíte v súčasnosti poslanie univerzít. Na čo by sa mali zamerať?

Najprv sa odvážim povedať, na čo by sa zamerať nemali. Mnohé univerzity sa v rámci vzájomného súťaženia a porovnávania pustili na nebezpečnú a slepú uličku scientometrie. Aj na Slovensku musia univerzity vykazovať tabuľky publikačných a vedeckých výkonov, aby si čo najviac ukrojili z koláča štátnych dotácií.

V snahe dosiahnuť čo najväčší počet týchto výstupov v bonitných časopisoch sú učitelia na univerzitách nútení produkovať čoraz viac a menej do hĺbky. Výsledkom sú stresovaní vedci, ktorí majú menej času na prácu so študentmi.

Druhá pasca pre dnešné univerzity je túžba technologickej užitočnosti. Niektoré politické elity v moderných štátoch chcú vidieť univerzity ako výskumné laboratóriá pre priemysel, zdravotníctvo, na vojenské účely.

To je síce na jednej strane pochopiteľné a vo veľkej miere sa to aj deje, ale to nesmie byť základným poslaním univerzít.  Ak sa pozrieme na poslanie v pozitívnom zmysle, tu by som nadviazal na odkaz skvelého katolíckeho mysliteľa kardinála Johna Henryho Newmana.

Vo svojej publikácii Idea univerzity opísal poslanie univerzít. Ak by som to mal zhrnúť, ako som ho pochopil ja, tak by to bolo toto: Nepodliehať rozmarom a povrchným požiadavkám doby, ale stavať na tradícii osvedčených právd, na morálnych autoritách minulosti a súčasnosti a rozvíjať ich s rozumnou odvahou do budúcna vo svetle nového poznania.

Myslím, že toto by malo byť základné poslanie univerzity a dodávam, že ak vďaka univerzitnému vzdelaniu sa stávame kultivovanejšími, pravdivejšími a pokornejšími, tak potom sme študovali na správnej univerzite.

Je jedno príslovie, ktoré hovorí: keď je niekto vzdelaný, neznamená to, že je aj múdry. Súhlasíte?

Neplatí priama úmera medzi vzdelanosťou a múdrosťou. Len jeden príklad za všetky. Začiatkom 20. storočia patril nemecký národ medzi najvzdelanejšie a najkultúrnejšie. Nemci mohli stavať na intelektuálnej tradícii svojich velikánov vzdelanosti, ako bol Kant, Goethe, Humboldt, Mommsen a ďalší.

Mali vynikajúci systém vzdelávania, a predsa. V roku 1933 si demokratickou cestou zvolili Hitlera. O pár rokov neskôr ten istý vzdelaný národ rozpútal celosvetový krvavý konflikt vrátane holokaustu. Odvážim sa povedať, že prapôvodom tejto národnej tragédie bol nedostatok pokory a lásky k pravde.

Nemci boli vzdelaní, ale nie múdri. Opätovne môžem len skonštatovať, že tajomstvo múdrosti spočíva v kombinácii vzdelanosti, čestnosti a pokory.

O nej krásne hovorí Kniha múdrosti 7, 29 – 30: „Nádhernejšia je nad slnko, prevyšuje celý hviezdny svet. V prirovnaní k svetlu prislúcha jej prednosť, lebo za ním nasleduje noc, ale proti múdrosti zloba nič nezmôže.“