Krehkosť staroby sa týka nás všetkých

Žijeme v  dobe, ktorá poskytuje mnoho dôvodov, aby sme seniorov, našich starých a často aj chorých rodičov, z mnohých dôvodov odsúvali akosi nabok. Pápež František dôrazne hovorí v danom posolstve, že „všetci sa musíme aktívne zúčastňovať na rehabilitácii a podpore zranenej spoločnosti“, v ktorej žijeme.

Starostlivosť o starých a chorých rodičov je vážna téma, ktorá rozsudzuje, či sme ako ľudstvo zlyhali, pretože o stave spoločnosti vypovedá, ako pristupuje k svojim najzraniteľnejším členom.

POVINNOSŤ ÚCTY A LÁSKY

„Štvrté prikázanie pripomína dospelým deťom ich zodpovednosť voči rodičom. Podľa svojich možností im majú poskytovať hmotnú a morálnu pomoc v rokoch staroby alebo v čase choroby, opustenosti a núdze“ (KKC 2218).

Rodičom patrí úcta z vďačnosti, pretože nám darovali život, svoju lásku a prácu, priviedli svoje deti na svet a vychovali ich najlepšie, ako to bolo v ich silách (porov. KKC 2215). Sväté písmo dosvedčuje, že úcta voči otcovi a matke prináša človeku požehnaný život (napr. Ex 20, 12).

Samozrejme, každý človek pochádza z konkrétneho prostredia. Mnohí z nás spomínajú na detstvo a roky strávené s rodičmi radostne, iní toľko šťastia nemali. Tu je dobré povedať, že zatiaľ čo povinnosť úcty a lásky voči rodičom trvá po celý život, povinnosť poslušnosti nie.

Láska a úcta nás teda vedú k tomu, aby sme nám primeranými prostriedkami poskytovali pomoc starým a odkázaným rodičom. Pán Ježiš dôrazne odsudzuje židovský zvyk, ktorý dovoľoval vykúpiť sa deťom zo starostlivosti o rodičov a odoprieť im hmotnú podporu.

PRVORADÝ JE ZÁUJEM

Nie každý sa môže postarať o rodiča doma v kruhu rodiny. Či už je to z nevyhnutnosti pracovať kvôli zabezpečeniu vlastných detí, záväzku splácať hypotéku, pre komplikované rodinné vzťahy a väzby alebo vlastnú chorobu.

V takom prípade existujú možnosti zveriť svojho rodiča do starostlivosti sociálneho zariadenia, ktoré primerane a dôstojne zabezpečí jeho potreby. Nikdy však nemôže nahradiť lásku dieťaťa.

Preto sa máme starať o emocionálne a morálne dobro rodičov, zaujímať sa o ich vnútorné prežívanie, navštevovať či vziať si ich na nejakú dobu domov. Často sa dáme uniesť predsudkom, „čo na to povedia ľudia“, keď „odložíme“ rodiča do zariadenia alebo mu nájdeme opatrovateľa.

Nech nás viac zaujíma, čo povie o nás Pán, lebo on pozná skutočné dôvody a pohnútky, ktoré nás vedú k takému konaniu. Úplný nezáujem o rodičov je extrém, ktorý je zároveň prehrešením proti štvrtému Božiemu prikázaniu.

BOŽIA VÔĽA

Vo vzťahu dieťa – rodič sa treba vyvarovať bezcitnosti, sledovania výlučne vlastných záujmov, nerešpektovania dôstojnosti a osobnej slobody rodiča. Aby sme sa nestali bezcitnými a sebeckými, musíme pestovať čnostný život a svoje pohnútky i konanie podrobovať Božiemu pohľadu.

Extrémom je aj situácia, keď sa dospelé dieťa nedokáže zdravo odpútať od rodičov a takpovediac im „obetuje“ celý život, hoci opateru ešte nepotrebujú. Treba zodpovedne pristupovať k vlastnému životu ako k daru od rodičov a od Boha, ktorý máme naplniť podľa Božej vôle.

Nesprávne výčitky, ktoré na nás doliehajú, by nám mali byť signálom na citlivú zmenu. Krehkosť staroby sa týka nás všetkých. Rodičia túžia po našej blízkosti. Ak im nedokážeme dať viac, dajme im našu lásku, pozornosť a hlavne – počúvajme ich.