Nech rodina je spoločenstvom modlitby

Začnem odpoveďou na druhú časť otázky: Áno, je to možné, a o to viac v tomto čase pandémie je potrebné sa o to usilovať, pretože duchovný život nie je zásluha človeka. Duchovný život nespôsobuje človek, ale Duch Svätý v človeku.

Človek sa snaží len spolupracovať s milosťou Ducha Svätého. Ako kresťania veríme, že prijatím krstu Duch Svätý prebýva v nás (porov. 1 Kor 3, 16).

Ak by sme tvrdili, že nie je možné duchovne žiť bez prijímania sviatostí, podmienili by sme prítomnosť Ducha Svätého len na sviatosti. Avšak Božia milosť môže prúdiť do srdca aj cez iné prostriedky, ako sú napríklad modlitba (najmä spoločná modlitba v rodine), čítanie Svätého písma a skutky lásky.

Dôležitá modlitba v rodine

A to sme sa už dostali k odpovedi na prvú časť otázky: Ako posilniť domácu cirkev? Ako prvé som spomínal modlitbu. Povzbuďme sa učením svätého Jána Pavla II., ktorý vo svojej exhortácii Familiaris consortio (Rodinné spoločenstvo) píše o spoločnej modlitbe v rodine takto:

„Rodinná modlitba má svoje charakteristické znaky. Je to spoločná modlitba manžela a manželky, rodičov a detí. Najmä na členov kresťanskej rodiny sa môžu vzťahovať slová, ktorými Pán Ježiš sľubuje svoju prítomnosť:

,Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi‘ (Mt 18, 20). Svojským obsahom takejto rodinnej modlitby je sám rodinný život.

Radosti a bolesti, nádeje a zármutok, narodenia a narodeniny, výročia sobáša rodičov, vážne a dôležité rozhodnutia, smrť drahých osôb a podobné udalosti sú zásahmi Božej lásky do života rodiny a zároveň sú aj vhodnými príležitosťami na vzdávanie vďaky, na prosby, na dôverné odovzdanie sa rodiny do rúk spoloč- ného Otca, ktorý je na nebesiach“ (FC 59).

Keby svätý Ján Pavol II. písal tieto povzbudivé slová dnes, môžeme sa nádejať, že by tam spomenul aj pandémiu, ktorej v súčasnosti čelíme a ktorá tak ochromuje nielen spoločenský, ale aj náboženský život.

V závere tohto úryvku pápež dodáva, že život lásky v kresťanskej rodine ako domácej cirkvi sa môže prejaviť iba za ustavičnej Božej pomoci, ktorú Pán dá, ak bude rodina o ňu pokorne prosiť v dôvernej modlitbe.

Sväté písmo je prameň duchovného života

Čítanie Svätého písma je ďalšia možnosť, ako prijímať do svojho srdca Božiu milosť. V konštitúcii Druhého vatikánskeho koncilu Dei verbum sa píše:

„V Božom slove je taká sila a účinnosť, že ono je pre Cirkev oporou a životnou silou a pre deti Cirkvi posilou vo viere, pokrmom duše, čistým a nevysychajúcim prameňom duchovného života“ (DV 21).

Katechizmus zase prirovnáva rozjímanie či kontemplovanie Božieho slova k sláveniu Eucharistie.

„Vstup do kontemplatívnej modlitby je podobný vstupu do eucharistickej liturgie: pod pôsobením Ducha Svätého máme ‚sústrediť‘ srdce a celú svoju bytosť, prebývať v Pánovom príbytku, ktorým sme my, vzbudiť si vieru, aby sme vstúpili do prítomnosti toho, ktorý nás očakáva. Obrátiť svoje srdce k Pánovi, ktorý nás miluje, aby sme sa mu odovzdali ako obetný dar“ (KKC 2711).

Takto čítať Božie slovo a rozjímať nad ním môžeme aj v tomto čase, keď nie je možné navštevovať bohoslužby a prijímať sviatosti v kostole.

Cirkev slávi Kristovo tajomstvo v Eucharistii (ktorú teraz nemôžeme spoločne sláviť a prijímať), avšak Duch Svätý nám umožňuje prežiť toto tajomstvo aj v modlitbe, aby sa stalo zjavným v činorodej láske (porov. KKC 2718).

Takto nás Duch Svätý vedie k skutkom činorodej lásky. Prejavmi lásky k blížnemu môžeme prijímať Božiu milosť oveľa viac, ako to vieme doceniť. Hlavne teraz, keď sme limitovaní slobodou pohybu a viac-menej sme stále doma s tými istými členmi rodiny, máme príležitosť každodenné situácie, ktoré spontánne prichádzajú, premieňať na skutky lásky – na obetu.

Každé sebazaprenie formou trpezlivosti, pokoja, dobroty, úsmevu, ochoty poslúžiť, ustúpiť a podobne je v Ježišovom Srdci zapísané, ako keby sme to urobili jemu samému (porov. Mt 25, 40), a takisto podanie pohára vody z lásky sa nám nikdy nezabudne (porov. Mt 10, 42).