Správne citlivé svedomie svedčí o pravde v nás

Slobodná vôľa a svedomie sú Božie dary, ktoré nás činia zodpovednými za naše skutky. Preto je potrebné, aby sme ich správne vychovávali počas celého pozemského života. Správny úsudok svedomia zabezpečuje čnosť rozvážnosti, ktorú máme po osvojení stále rozvíjať, aby sme vedeli rozlišovať s morálnou istotou medzi dobrom a zlom v konkrétnej situácii (porov. KKC 1780).

Vyznanie, ľútosť a predsavzatie

Správne citlivé svedomie svedčí o pravde v nás samotných, či sme konali dobro alebo zlo. Jedine starostlivé formovanie svedomia skrze dobré vzdelávanie a duchovné vedenie nám pomáha vzrastať v čnosti, a teda vo svätosti, ktorá je cieľom ľudského života.

Výchova svedomia je nevyhnutná, lebo sme neustále vystavovaní rôznym vplyvom a pokušeniu byť sám sebe výlučnou normou bez pravdy a Boha, čím by sme odmietali učenie predkladané Kristom a ním poverených pastierov (porov. KKC 1781, 1783).

Ak nám svedomie napriek sviatostnému vyznaniu a rozhrešeniu vyčíta spáchaný hriešny čin, je dobré sa v pravde a pravom milosrdenstve voči sebe ešte raz zamyslieť, či sme sa dostatočne a plne vyznali z konkrétneho hriechu, či sme niečo predsa len v hanbe neopomenuli, prípadne či nejestvuje ešte nejaký ďalší súvisiaci hriešny čin alebo následok.

Hriech má svoj vnútorný a vonkajší rozmer. Najprv sme sa v „srdci“ rozhodli zhrešiť (zvyčajne pod väčším či menším vplyvom vášne). Slobodne sme si vôľou vybrali nezriadenosť, ktorá sa obvykle prejavuje navonok v našom konkrétnom správaní.

Po hriešnom čine zostávajú nielen viditeľné, ale i neviditeľné následky (napríklad aj výčitky). Vo svätej spovedi môžeme pre pokoj svedomia uviesť celý tento proces, aby sme zadosťučinili pravde o sebe.

Ak posúdime (prípadne v spolupráci so spovedníkom), že sme plne vyznali hriech, vzbudili si dostatočnú ľútosť s predsavzatím, že sa budeme hriechu vyhýbať a konať s pomocou Božej milosti nápravu a pokánie, netreba sa týmto činom viac úzkostlivo znepokojovať. Týmto sa vyhneme nesprávnym výčitkám.

Báť sa hriechu a nedôverovať svojej slabosti – to sú dobré dispozície, ktoré nás chránia pred pýchou. V pokore a v bázni vyznávame, že sme slabí, no zároveň vieme, že Boh je dobrý Otec, ktorý sa zmilúva a prijíma nás.

Radšej vzrastajme v čnostiach

V duchovnom živote platí, že je lepšie sa viac zaoberať tým, ako vzrastať v čnostiach, než tým, v čom sme zhrešili. Minulé hriechy nám často prinášajú vnútorný nepokoj a neustále sa túžia pripomínať vo forme pokušení, zlých myšlienok, nesprávnych výčitiek.

Je dobré vedome sa vyhýbať takýmto vplyvom minulých vyznaných hriechov i zlým ťaživým pocitom, ktoré nám spôsobujú. Liekom proti tomu je postoj vďačnosti za milosť uvedomiť si svoje chyby. Zamerajme sa na radosť z odpustenia a na dobré veci, teda na to, ako sa učiť rásť v láske a dokonalosti.

Pokušenie neustále zbytočne rozoberať minulé hriechy prináša vnútorný chaos a nepokoj a to nie je od Pána. Pôvodcom tohto nepokoja je diabol, ktorý nás naschvál stále vracia k predmetu hriechu a jeho plodom, aby sme znovu zhrešili.

Treba sa vzpierať týmto myšlienkam a vzbudzovať si opačné: ak nás trápia výčitky ohľadne čistoty, tak myslieť na čistotu Pána, Panny Márie a svätých a k nim sa utiekať; ak je to hnev, tak žehnajme a podobne. Práve takto sa napreduje v duchovnom živote – zlo obracať na dobro, slabosť na čnosť.

Iba ťažké veci nás posúvajú vpred, nemajme pred tým strach. Je zbytočné, aby človek sám seba vydával trýznivým pohnútkam. To ľudská pýcha nedokáže zniesť vlastnú slabosť a porušenosť. Netrestajme samých seba – táto úloha patrí Bohu, ktorý ukladá trest múdro a láskavo ako Otec, čo napráva a lieči rany svojich detí.

Našou úlohou je rast v čnostiach, nie v trýznivom súdení seba samých. Porásť môžeme pomocou jednoduchých a osvedčených prostriedkov: skutkov milosrdenstva, vytrvalou modlitbou a správnym pôstom. Na každý hriech jestvuje primeraný liek. Každá neresť má svoj čnostný protiklad. Teda samotný druh nášho hriechu dáva odpoveď, akým protipólom ho treba liečiť.