Do neba s talianskym temperamentom

Páter Pio, vlastným menom Francesco Forgione, sa narodil 25. mája 1887 v meste Pietrelcina. Jeho rodičia boli jednoduchí a chudobní ľudia. Možno práve preto chcela mať mama z Francesca vzdelaného človeka.

V detstve sa ho ujal učiteľ Domenico Tizzani, vďaka ktorému skončil trojročnú základnú školu. Mária Giuseppa de Nunzio ho potom poslala študovať na gymnázium, kde za dva roky Francesco zvládol látku troch ročníkov.

ROZHODOL SA HNEĎ

Mladý Francesco sa stretol v Pietrelcine s kapucínom Kamilom. Rozhovor s ním na neho tak zapôsobil, že sa chcel ihneď pridať k bratom. „Chcem vstúpiť do rádu brata Kamila.“ Ten ho však vtedy musel odmietnuť, keďže nemali preňho miesto. Odhodlanosť a vytrvalosť Francesca boli obdivuhodné.

Napísal žiadosť a čakal na vytúžené áno. Získal ho v roku 1903. Pri rozlúčke mu matka povedala: „Povolal ťa svätý František, choď teda s jeho i mojím požehnaním.“ A tak ako 15-ročný vstúpil do františkánskeho rádu kapucínov v Morcone. Dostal meno Pius z Pietrelciny.

Začal študovať filozofiu a neskôr v Montefuscu teológiu. Žiaľ, zdravotné ťažkosti, ktorými trpel od detstva, ho sprevádzali aj počas tohto obdobia. Predstavení sa ho preto rozhodli poslať do Pietrelciny.

Večné sľuby zložil mladý Pio v roku 1907 a kňazskú vysviacku prijal o tri roky neskôr, 10. augusta 1910, v katedrále v Benevente. V rokoch 1911 až 1916 žil v Pietrelcine.

Bol povolaný aj do vojenskej služby, ale pre svoj zdravotný stav tam dlho nevydržal. V roku 1916 sa stal Páter Pio duchovným otcom pre chlapcov, ktorí prichádzali do kláštora v San Giovanni Rotondo.

MUŽ BOLESTI

Trápenie a bolesť boli životným osudom Pátra Pia. Bojoval s nimi po celý čas. Toto utrpenie však prežíval potichu ako Ježiš.

V kláštore v San Giovanni Rotondo počas modlitby, kľačiac pred veľkým krížom, dostal stigmy – rany ukrižovaného Ježiša Krista. Stalo sa tak 20. septembra 1918. Lekári po vyšetrení skonštatovali, že rany nie sú prirodzeného pôvodu. V deň, keď ich Páter Pio dostal, napísal list duchovnému otcovi.

Zázračnú udalosť opísal takto: „Odslúžil som svätú omšu a sedel som na chóre, keď sa ma zmocnila akási ťažoba, podobná sladkému snu. Všetky moje vnútorné i vonkajšie zmysly a duša sa pohrúžili do neopísateľného ticha. Keď som zotrvával v takomto stave, uvidel som tajomnú postavu podobnú tej, ktorú som videl 5. augusta, s tým rozdielom, že táto mala zakrvavené ruky, nohy a bok.“

Po precitnutí zistil, že ruky, nohy, bok mal prebodnuté ako Ježiš Kristus a tiekla z nich krv. Prial si jedno, „nech mi odoberie vonkajšie znaky, ktoré mi spôsobujú neopísateľné a neznesiteľné zahanbenie a poníženie“.

Po tejto udalosti sa správa o jeho stigmách a nadprirodzených javoch rozšírila medzi ľuďmi. Do San Giovanni Rotondo prichádzali davy. Chceli vidieť neobyčajného kapucínskeho mnícha, ktorý v spovednici trávil dlhé hodiny.

OBRÁTENIE SŔDC

„Páter Pio mal ten veľký dar, že dokázal sprostredkovať obrátenie sŕdc mnohých ľudí,“ hovorí kňaz a riaditeľ Spolku svätého Vojtecha Ivan Šulík. Zo spovede odchádzali iní, s čistým štítom. Menil sa im život.

„Poznám v Ríme pána, ktorý zažil Pátra Pia a porozprával mi tento príbeh. Raz boli u neho s kňazom, ktorý so sebou zobral aj svojich farníkov. Medzi nimi bol aj jeden kaderník, ktorý bol svojský človek voľných mravov a len zo zvedavosti chcel ísť k nemu na spoveď. Keďže Páter Pio mal dar, že videl do duše človeka a dokázal čítať v srdciach ľudí, keď kaderníka uvidel, tak mu tvrdo povedal: ,Košeľu si choď oprať niekde inde!‘ a vyhodil ho zo spovednice. Ale príbeh sa vyhodením neskončil. Prechádzal sa po mestečku a premýšľal nad situáciou, ktorú zažil. Na druhý deň ráno sa vrátil ako úplne iný človek. Vyspovedal sa a od základu zmenil svoj život.“

Páter Pio, zbožný služobník, ktorý sa úplne odovzdal do Božej vôle. Snímka: profimedia.sk

ĽUDOVÁ ZBOŽNOSŤ

V Taliansku je Páter Pio považovaný za človeka ich temperamentu. „Pre Talianov je veľký svätec, ktorý im je veľmi blízky. Nie je to nejaký svätec na oltári, na piedestáli, ale človek, ktorý bol jedným z nich,“ pokračuje v rozprávaní Ivan Šulík. „Známy mi hovoril, že keď sa Pátrovi Piovi spovedal a niečo zámerne nepovedal, ten chytil papuču a hodil ju po ňom. Potom mu povedal: ,A teraz mi vráť papuču!‘ Takýto bol, ako mnohí Taliani...“

Páter Pio nám tak môže slúžiť ako príklad toho, že svätosť nie je vzdialená, nedosiahnuteľná. Nech má človek akúkoľvek povahu, vždy sa môže rozhodnúť pre svätosť. „Páter Pio stelesňuje taliansku ľudovú zbožnosť. V tom dobrom zmysle slova je stelesnením talianskeho katolicizmu, v ktorom sa človek opiera o Pána Boha.“

Príklad Pátra Pia, obdarovaného svätca i obyčajného človeka ochotného podať pomocnú ruku, zostáva pre nás výzvou. Kresťanský život by mal byť o neustálom zlepšovaní sa.

„Páter Pio bol veľký spovedník, ktorý nás učí ísť cestou plodného prijatia sviatosti zmierenia, cestou obrátenia a pokánia v tom peknom zmysle slova. A tak by pre nás mala byť každá svätá spoveď novým začiatkom. Páter Pio je ten, čo vyzýva na obrátenie. Bol kňaz, ktorý nedával ‚zľavy‘ na kresťanský život. Bol prísny, náročný na seba aj na iných.“

NEUTÍCHAJÚCA ÚCTA

Taliani majú aj v súčasnosti Pátra Pia vo veľkej úcte. Jeho kult je rozšírený najmä na juhu krajiny. „Neexistuje mesto, obec alebo kostol, kde by nebola socha Pátra Pia,“ rozpráva kňaz Ivan Šulík, ktorý v Ríme študoval a žil desať rokov.

„Páter Pio je Talianom veľmi blízky a mnohí ho spájajú či už so svojím vlastným životom, alebo so životom starých rodičov či rodičov. Mnohí z nich s ním prišli do kontaktu v San Giovanni Rotondo. Tí, ktorí ho zažili, rozprávali o ňom svojim deťom, a tak sa svedectvo o tomto svätcovi prenášalo z generácie na generáciu.“ Hoci od smrti kapucínskeho svätca uplynulo viac ako 50 rokov, medzi ľuďmi je naďalej „živý“.

Úcta k nemu neutícha a pribúdajú tí, ktorí dúfajú v Božiu pomoc na príhovor Pátra Pia. „Moja kamarátka mala zdravotné problémy, ktoré jej neumožňovali mať deti,“ začína rozprávať ďalší príbeh kňaz Ivan Šulík.

„Jej tete sa však snívalo s Pátrom Piom, ktorý povedal: ‚Tvoja neter bude mať syna, ale musí sa volať po mne.‘ S touto správou utekala k neteri, ktorá po niekoľkých mesiacoch otehotnela. Mala už 41 rokov a lekári nevedeli pochopiť, ako mohla žena s takou poškodenou maternicou, ktorú museli hneď pri pôrode odstrániť, vynosiť dieťa.“

Zázračné dieťa tak dostalo meno Matteo Pio. „Páter Pio dáva o sebe dodnes vedieť tým, že na jeho príhovor prichádza celý dážď milostí pre ľudí, ktorí sa k nemu utiekajú,“ dodáva riaditeľ SSV.

POSLUŠNÝ V PRENASLEDOVANÍ

Život tohto svätca však nebol jednoduchý. Musel si veľa vytrpieť, a to aj od Cirkvi a spolubratov. „Známe sú dve obdobia tvrdého prenasledovania Pátra Pia. V 30. rokoch, keď bol prenasledovaný vlastným rádom. A druhé obdobie koncom 50. a začiatkom 60. rokov, v čase pontifikátu Jána XXIII.“

Bolo to obdobie, keď sledovali každý jeho krok. „Napriek tomu Páter Pio ukázal spolubratom a predstaveným príklad poslušnosti. Bola to až hrdinsky žitá poslušnosť, keď si uvedomíme, akej bol povahy,“ približuje neľahkú situáciu Ivan Šulík.

Napríklad sa Páter Pio musel každý večer pýtať, kedy môže mať na druhý deň svätú omšu. Bolo to v čase, keď mal zakázané slúžiť bohoslužby za účasti ľudí. Sväté omše vždy silno prežíval a trvali veľmi dlho. Predstavení mu aj v tomto smere dávali príkazy.

Bohoslužbu mal kapucínsky kňaz odslúžiť do tridsiatich minút alebo mu čas svätej omše stále presúvali, aby na ňu prišlo čo najmenej ľudí. Kapucína tak chceli „odstrihnúť“ od kontaktu s veriacimi. Začiatkom tridsiatych rokov mal dokonca zakázané slúžiť sväté omše. Tento zákaz zrušili v roku 1933.

O rok už mohol aj vysluhovať sviatosť zmierenia. Napriek prekážkam neprestával Páter Pio priťahovať ľudí, ktorí za ním chodili z rôznych kútov sveta. Prosili ho o modlitbu, radu, usmernenie či duchovné vedenie.

Okrem nich prichádzali za ním aj „mnohí kňazi, ktorí mali Pátra Pia ako bezpečného duchovného sprievodcu, za ktorým sa chodili radiť“, ukončil rozprávanie o talianskom svätcovi riaditeľ SSV Ivan Šulík.

OVOCIE SVÄTOSTI

Páter Pio zomrel ako 81-ročný 23. septembra 1968 v San Giovanni Rotondo. Blahorečený bol 2. mája 1999 a 16. júna 2002 ho pápež Ján Pavol II. vyhlásil za svätého. Život tohto Bohom obdarovaného svätca dodnes prináša ovocie. Spájajú sa s ním nielen viaceré hmatateľné zázraky, ale najmä tie duchovné.

Tým najväčším zrejme zostáva šírenie modlitbových skupín, ktoré Páter Pio založil. Sú rozvetvené nielen v Taliansku, ale neustále pribúdajú v rôznych končinách sveta.