Domýšľavosťou si sami ubližujeme

Kde klíči domýšľavosť? Jednoznačne vo vlastnom preceňovaní a samoľúbosti. Domýšľavá osoba si o sebe myslí len to najlepšie a v žiadnom prípade si nepripúšťa, žeby mohla pochybiť vo svojom uvažovaní či v činoch. 

 
Môže sa to stať aj nám


Správanie iných voči nám nemusí byť vždy podľa nášho očakávania. Neustále nás niečo uráža, či už ide o konkrétne situácie alebo postoje. Niekedy to môže byť len jedno slovo, ktoré si vztiahneme na seba. Nie je to dobré, pretože nás to oslabuje.

Sme presvedčení, že svet by sa mal krútiť podľa našich výpočtov, a teda aj ľudia by sa mali správať, ako to my považujeme za vhodné. Toto myslenie signalizuje riziko.  

Možno poznáte českú veselohru z roku 1941 Roztomilý človek, v ktorej hlavný hrdina, redaktor Viktor Bláha si veľmi rád vymýšľa bláznivé variácie udalostí, pri ktorých sa dobre baví na účet svojho okolia.

Jeho výrečnosť a domýšľanie bizarných skutočností dospeje až do fázy, keď mu už nik neverí. V hlavnej úlohe Oldřich Nový vysvetľuje svojmu priateľovi Valterovi: „Ja neklamem, len robím roztomilé žartíky.“ A tak si veselo vymýšľa, klame, hovorí polopravdy a vytvára scenár podľa seba.

Vo filmovom prevedení sú to najmä humorné situácie, no v živote to tak neplatí. Film nám v mnohom naznačuje, ako to vlastne s ľudskou domýšľavosťou je. Na začiatku to naozaj vyzerá ako „roztomilé“ premýšľanie.

„Čo ak mám skutočne čuch na poznanie toho, čo bude nasledovať?“ Potom sa domýšľavý človek začína utvrdzovať, že protistrana to určite prehnala, neodhadla dôsledky a je potrebné ospravedlnenie a náprava.  

 

Nehľadajme vinníka, kde nie je


Domýšľavec vie druhých dokonale naštvať a dostať do stavu bezmocnosti. Všetko vybudované za krátky čas zbúrať, pokaziť, ublížiť, zničiť. Obyčajne hľadá vinníka, kde nie je.

Často sa niekým iným dá vmanévrovať do stavu, v ktorom sa jeho patologickému uvažovaniu nesmierne darí. Ľudia okolo si kladú otázku, či má domýšľavý človek len zlý odhad, nízku úroveň schopností rozlišovať, alebo je to prejav hlúposti.

Niekto si vlastnou domýšľavosťou vytvorí absurdný produkt myslenia - úsudok, ktorý dáva logiku len jemu samému, dokonca si vyprofiluje celý nezmyselný príbeh.

Vráťme sa ešte k dispozíciám roztomilo domýšľavej osoby. Väčšinou ide o ľudí, ktorí vo svojom živote neokúsili situácie či udalosti, ktoré by im reálne ublížili bez ohľadu na to, či k tomu významne prispeli.

Druhou kategóriou sú ľudia, ktorí hľadajú únik zo všednosti prežívaných dní a cítia potrebu zvýšiť vlastnú „kredibilitu“. A tak ich trápia nepodstatné veci. 
 

Skúsme to inak


Prestaňme sa urážať, pretože prichádzame o vlastnú duševnú vitalitu a vybočujeme z primárneho cieľa a ním je vnútorný pokoj. Skúsme rešpektovať iných, vnímajme, že ide o ich rozhodnutie, názor, predstavu o živote.

Vzdajme sa životnej nepotrebnosti neustále vyhrávať a mať vždy pravdu. Život totiž nie je len o výhrach či prehrách. Ale sme to v prvom rade my sami, ktorí si ho manažujeme. Neurobme si z vlastných úspechov modlu.

Žiadna iná osoba nám vlastný život nevyprofiluje, neublíži slovami či skutkami, pokiaľ to my sami máme v sebe poupratované. Ustúpiť neznamená vždy prehru, ale práve naopak - výhru v druhom kole. A dôležitý je konečný výsledok, nie polčasový.

Svätý Ján XXIII. nám odporúča: „Ak sa ti prihodí niečo, čo urazí tvoju sebalásku, nedovoľ, aby to v tvojom vnútri vrelo. Hneď sa zbav tohto pocitu dobrým úkonom pokory a zdvorilosti.“ Vzdajme sa nadmernej sebalásky a domýšľavosť sa rozplynie ako kvapky rannej rosy.