Tolerujme, pretože nato sme sa narodili

Tolerancia je téma, ktorá rezonuje nielen v európskom, ale aj celosvetovom prostredí. Ako ľudia rozličných kultúr, náboženstiev a politických názorov potrebujeme vytvoriť spôsoby, ako vedieť spolunažívať. Práve k tomu nám pomáha tolerancia, aj keď história tohto slova je komplikovaná.

V klasickej latinčine malo slovo tolerancia mnohé synonymá: ferre, tolerare, sustinere, pati, sufferre, portare, perferre. V predkresťanských časoch sa ale o tolerancii hovorilo len v prípade, že vydržíme niečo nepríjemné pre potreby Rímskej ríše. Napríklad vojak „toleruje“ zimu – pre cisára.

Kresťania boli prví, ktorí približne v druhom storočí chápali toleranciu ako znášanie nepríjemností pre vyšší cieľ. Trpezlivo znášam mučenie za Krista. Ďalší posun prichádza po roku 313, keď kresťania získali Milánskym ediktom slobodu vierovyznania.

Vtedy sa význam tolerancie rozšíril aj na znášanie nehodného spolubrata, ktorého správanie je neakceptovateľné. Tolerujem ho – v nádeji, že sa zmení. Všimnime si, že sa nehovorí o tolerancii myšlienky, ale iba o tolerancii správania.

TOLERANTNÝ AUGUSTÍN

Príchodom sv. Augustína sa s toleranciou roztrhlo vrece. Pri lingvistickej a synonymickej analýze tohto termínu som u sv. Augustína našiel tisícky výskytov. Tento svätec a mysliteľ chápe toleranciu ako základnú charakteristiku kresťanstva. Kresťan by mal byť tolerantný. Prečo?

Lebo Boh je trpezlivý voči nám a dáva nám čas na zmenu. Boh je tollerator – ten, ktorý toleruje. Tento výraz používa v staroveku Augustín dokonca ako jediný. Augustín prichádza aj s iným morálnym imperatívom: „Tolera, ad hoc enim natus es. Tolera, quia forte toleratus es.“

Znamená to: „Toleruj, pretože nato si sa narodil. Toleruj, pretože aj ty sám si tolerovaný.“

Prijatím sviatosti krstu akoby človek dostával zárodok – semienko byť tolerantný. Tolerantný je nielen Boh, ale aj Cirkev, ktorá je Kristovým mystickým telom. Ľudia v Cirkvi, žiaľ, tolerantní vždy nie sú...

Augustín bol sám veľmi tolerantný, ale jedným dychom aj prísny v uplatňovaní sankcií voči mníchom a klerikom, ktorí sa nesprávali na výške svojho povolania. Toleranciu zakotvil v disciplíne či correctiu – napomínaní, s ktorým ale treba vždy vyčkať na vhodnú chvíľu.

KOHO TOLEROVAŤ

Zaujímavé je, že po sv. Augustínovi sa slovo tolerancia z rôznych historických dôvodov, akým bol napríklad zánik Západorímskej ríše, vytráca z kresťanského slovníka a na rad prichádzajú skôr iné výrazy. Opäť prichádza na scénu až v 16. a 17. storočí vo Francúzsku, kde sa situácia rozčesne.

Kresťanský autor Pierre Bayle hovorí o tolerancii na základe Svätého písma, kým Voltaire napísal o násilných aktoch medzi katolíkmi a protestantmi štúdiu Le traité sur la tolérance (1763). Tým sa rozširuje tolerancia nielen na znášanie nepríjemného správania, ale aj iného názoru.

Ak chápeme slovo tolerancia správne, mali by sme ako kresťania byť tolerantní voči „kúkoľu“ aj v Cirkvi. Žatva prichádza na konci čias a ženci – podľa Augustína to budú anjeli – oddelia zrno od pliev.

„V Cirkvi sa deje každý deň, že z kúkoľa sa stáva pšenica a, žiaľ, z pšenice kúkoľ,“ píše sv. Augustín, podľa ktorého máme dokázať rozoznať kúkoľ od pšenice, vyhýbať sa zlým kresťanom a pridržiavať sa dobrých.

Prečo sú teda aj v našom cirkevnom spoločenstve hriešnici? Podľa ranokresťanskej koncepcie je Cirkev miestom spásy, kde sa vysluhujú sviatosti platne a s úžitkom.

Mimo Cirkvi niet spásy. Preto je hriešnik tolerovaný – nie aby si ďalej robil, čo chce, ale preto, že v Cirkvi môže vďaka Božej milosti prísť k jeho obráteniu.

BOH JE TOLERANTNÝ

Tolerancie sa nemusíme báť. Význam tohto slova je hlboko kresťanský a musíme ho vedieť pochopiť v súčasných okolnostiach.

V slove tolerancia sa skrýva aj trpezlivosť, aj rozlišovanie, aj napomínanie. No je tam skrytá aj láska.

Dalo by sa povedať: „Hoci nesúhlasím s tvojím konaním, ako takého ťa mám rád a snažím sa ti pomôcť. Nechcem ťa stratiť.“ Boh je k nám tolerantný. Neláme nad nami palicu. Rovnaké milosrdenstvo preukazujme aj my druhým.