Nič nie je zbytočné

Vyrastal som v  meste, kde Rómovia boli a dodnes sú neoddeliteľnou súčasťou jeho života. Chodil som s nimi do školy, stretával v obchode a na ulici alebo prechádzal cez ich osadu cestou do záhrady. Spolunažívanie nebolo jednoduché. Zažil som však aj obrovskú zmenu, keď k nim začali chodiť kňazi a katechéti.

Spočiatku bolo treba prekonať väčšie či menšie ľudské predsudky a otvoriť sa pre základnú ľudskú komunikáciu. A  tento problém bol na oboch stranách. Spomínam si na letné detské tábory, na ktorých boli aj rómske deti, na učenie základných vecí. Vzťah k nim sa začal meniť a rozvíjať aj v Cirkvi.

Prišli prvé púte do Gaboltova, začali sa ďalšie stretnutia. Od prvotnej ponuky na spoločný futbal až po zakladanie škôlok, škôl a ďalších inštitúcií. V praxi sa totiž zistilo, že bez základného vzdelania to bude s  ohlasovaním evanjelia a pomocou ťažké, až nemožné.

A čo vidieť po desaťročiach práce medzi nimi a s nimi? Otázka je legitímna, ale z hľadiska doby, ktorá dáva úlohy, termíny a  očakáva viditeľné výsledky, bude moja odpoveď nepriama.

Cirkev evanjelizuje ľudí, nie stroje. Pracuje s ľuďmi, nie strojmi, preto naše očakávania budú vždy ľudským sklamaním. Ale žiadne ľudské úsilie podporené vierou nevyjde nazmar. Príklady dobrého života Rómov tu máme, len ich ešte tak nevidieť.