Žijeme v čase, keď sa hranice medzi skutočným a umelým začínajú stierať. Slová, ktoré čítame, hlasy, ktoré počúvame, obrazy, ktoré vidíme – všetko môže byť vytvorené bez dotyku ľudskej ruky. A tak sa vynára otázka: čomu ešte môžeme veriť?

Prednedávnom som počula príhodu. Jeden kňaz sa pozdravil a opýtal sa, aká je služba. Akurát prechádzal štátnou hranicou. Považoval to za znak úcty a dobrého spôsobu komunikácie. Vyslúžil si výsmech, prehliadku batožiny a test na drogy.

Pred pár týždňami som na hodine položila jednoduchú otázku: „Kedy ste sa naposledy stretli doma pri stole?“ A študenti začali odpovedať.

„Večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si ty poslal, Ježiša Krista.“

Veľkonočné obdobie, ktoré teraz prežívame, nás vedie okrem iného k zamysleniu nad prepojením posolstva Veľkej noci a nášho krstu. „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“ (Mt 28, 19).