Kto sa zriekne časti svojho životného priestoru, môže doň prijať iného človeka a obohatiť sa ním. Cítime však, že niečo nám bráni vzdať sa istoty, ktorú máme v sebe, aby sme prijali neisté dobro v podobe iného človeka. Čo je to?

Človek vznikol ako vzťah, lebo je Božím obrazom a podobou. Preto seba samého, svoje pravé „ja“, nájde, až keď sa obráti k Bohu a osloví ho „ty“. To je prvý vzťah, z ktorého musí čerpať, ak chce byť šťastný. Ale nie je to vzťah jediný.

Už pri svojom stvorení je človek definovaný vzťahom. Je obrazom Boha, a keď svoj predobraz poprie alebo zahodí, pripraví sa o šancu byť v plnom zmysle sebou samým. Preto iba Boh môže povedať úplne samostatné, neobmedzené a nezávislé „ja“.

Na otázku: „Čo je v živote najdôležitejšie?“ by zrejme čoraz menej ľudí odpovedalo: „Dosiahnuť večný život.“ Hovoriť o niečom takom sa totiž už veľmi nenosí.

Kiežby sa starkým vrátilo každé ich láskavé pohladenie hlavičiek vnúčat aspoň v takej miere lásky, aká sa dostala im.