Keď som bol študent, zaujali ma slová staručkého profesora. Hovoril, že v živote je utrpenie, ktoré si spôsobujeme sami, potom utrpenie, ktoré nám spôsobujú druhí, a utrpenie, ktoré je tajomstvom. No najviac si ho spôsobujeme sami.

Kráčam, ale kam? Pre koho žijem? Životu treba dať zmysel, aby sme bežali k cieľu. Buďme ozajstnými pútnikmi.

Jedna zo základných ľudských otázok znie: Som hoden lásky? Alebo inak povedané: Som vôbec milovaný? Kľúčový problém dnešnej doby je osamelosť.

V duchovnom živote hovoríme o kráčaní s Bohom, nie o bežaní, a predsa našu realitu vystihujú slová ako uponáhľanosť či zaneprázdnenosť. Odpoveď na otázku, ako sa máš, často znie: nestíham, nemám čas.

Jubileum sa skončilo. Ako naďalej žiť nádej v zápasoch a frustráciách života? Povzbuďme sa cestou Košičanky blahoslavenej Sáry Salkaháziovej, sociálnej sestry, ktorá bola dlho hľadajúca a nepokojná.