Uprostred neistoty, ktorú prináša súčasná doba, sa v srdci každého človeka ozýva tichá, ale naliehavá túžba po pokoji.

Ticho býva chápané ako neprítomnosť slov. No v skutočnosti môže byť jednou z najsilnejších foriem komunikácie.

„Večer v ten istý prvý deň v týždni, keď boli učeníci zo strachu pred Židmi zhromaždení za zatvorenými dverami, prišiel Ježiš, stal si doprostred a povedal im: Pokoj vám!“ (Jn 20, 19)

Žijeme v čase, keď sa hranice medzi skutočným a umelým začínajú stierať. Slová, ktoré čítame, hlasy, ktoré počúvame, obrazy, ktoré vidíme – všetko môže byť vytvorené bez dotyku ľudskej ruky. A tak sa vynára otázka: čomu ešte môžeme veriť?

Prednedávnom som počula príhodu. Jeden kňaz sa pozdravil a opýtal sa, aká je služba. Akurát prechádzal štátnou hranicou. Považoval to za znak úcty a dobrého spôsobu komunikácie. Vyslúžil si výsmech, prehliadku batožiny a test na drogy.