Sme ovečky, ktoré sa niekedy stratia. Najčastejší dôvod je jednotvárnosť života a neodolateľná zvedavosť okúsiť iné pastviny. Ale rovnako ako ovce aj my vždy hľadáme spoločenstvo, do ktorého by sme sa mohli vrátiť. Hľadáme pastiera, ktorý by ošetril naše rany a upokojil naše obavy.

Evanjelium Tretej veľkonočnej nedele nám predstavuje ďalšie zjavenie vzkrieseného Ježiša jeho učeníkom. Zoči-voči zjaveniu svojho Majstra boli Jedenásti zmätení a naľakaní, pretože si mysleli, že vidia ducha. Ešte stále neveria v reálnu prítomnosť Ježiša ako vzkrieseného z mŕtvych, takú reálnu, ako keď s nimi kráčal po cestách Galiley a Judey, ale myslia si, že majú pred sebou zjavenie Ježišovho ducha.

Tak často považujeme vieru za samozrejmosť a na otázky Vyznania viery počas Veľkonočnej vigílie: veríš v Boha, v zmŕtvychvstalého Ježiša Krista, v Ducha Svätého, automaticky odpovedáme: verím. Ale veríme naozaj?

Môj priateľ mi rozpovedal príhodu, ktorú zažil počas pobytu v nemocnici, keď sa liečil z ťažkej choroby. Niekedy v noci, v ťažkom spánku, uprostred zvukov kyslíkových prístrojov, otvoril oči a mal pocit, že ho obklopuje svetlo. Myslel si, že je mŕtvy, ale cítil veľký pokoj. Veľmi potichu sa spýtal sestry, ktorá k nemu pristúpila: Som mŕtvy?, pretože mal naozaj pocit, že už nedýcha. Odpoveď zdravotnej sestry znela upokojujúco: Žijete, nebojte sa.

Pred takmer štyridsiatimi dňami sme opustili púšť a počas putovania pôstnymi nedeľami sme sa ocitli na vrchu Tábor, aby sme boli svedkami Ježišovho premenenia. Vypočuli sme si časť nočného rozhovoru s Nikodémom a spolu s Grékmi sme predostreli Filipovi túžbu vidieť Ježiša.