Iba jednej vety sa dotknem z podobenstva o múdrych a nerozumných pannách alebo o múdrom a nerozumnom spôsobe života: „Veru, hovorím vám: Nepoznám vás.“ Na prvé počutie to neznie až tak hrozne, kým si za ženícha nedosadíme Boha a za nerozumnú pannu seba. Teraz má táto veta iný zvuk.

Pred nejakým časom som si všimol vedľa zaparkovaného auta sedieť na zemi vrabca, ktorý mal krídla spustené k zemi a rýchlo dýchal. Vyzeralo to, akoby ho niekto naháňal. Pozeral som sa navôkol, či nenájdem vinníka, no vtom mi sám ukázal, z čoho je unavený.

Ak sa položí nečakane vážna otázka, na ktorú treba odpovedať v krátkom čase, väčšinou sa povie to, čo je na srdci a bez zbytočných slov. Takúto vážnu otázku položil aj učiteľ zákona Ježišovi. Odpovedal tým, čo mal na srdci a čím žil: miloval Boha nadovšetko a miloval aj človeka.

Nie za každou otázkou je úprimný záujem o poznanie pravdy. Niekedy môže ísť iba o „podchytenie“ v reči. Výsledkom býva zneužitie povedaného slova, ktoré sa otočí proti tomu, kto ho vyslovil. Vždy mi je ľúto, ak sa slová začnú meniť na zbrane, pomocou ktorých sa druhí zhadzujú, umlčiavajú alebo rovno odstraňujú. Tieto „slovné útoky “ sa často začínajú „cestou medu“: „Učiteľ, vieme, že vždy vravíš pravdu, podľa nej aj učíš a na nikoho neberieš ohľad, na žiadneho človeka...“

Svadby často bývajú veľkou udalosťou celej rodiny, ktorá zvykne pozývať všetkých, na ktorých jej záleží. Čím ďalej na východ, tým je viac pozvaných. Ale nie každý pozvaný sa môže zúčastniť na svadobnom dni. Spoločenská etiketa hovorí, že sa na pozvanie patrí aspoň odpovedať a ospravedlniť sa, zbytočne ho neignorovať, a ak sú snúbenci blízkou rodinou, zvážiť aj zaslanie daru. Jednému postoju by sa však pozvaní mali určite vyhnúť: klamstvu.