Len sa tak privinúť

Pritom prvá a najdôležitejšia otázka, ktorú by sme mali Kristovi položiť, je: „Kto som?“ Neraz sme zaujatí hľadaním Božej vôle. Čo chce odo mňa Boh? Čo chce, aby som spravil? No čo ak je Božia vôľa, aby sme jednoducho boli?

Božia vôľa je viac o tom, „ako“ máme robiť, a nie „čo“ máme robiť. U svätého Pavla čítame, že Božia vôľa je naše posvätenie. Na inom mieste nás vyzýva za všetko ďakovať, pretože to chce od nás Boh. Chce, aby boli všetci pri ňom, a nechce, aby sa niekto stratil. To je Božia vôľa.

Niekedy sme posadnutí otázkami: Kam mám ísť na školu? Kam do zamestnania? Bohu to je jedno. V podstate nám hovorí to, čo don Bosco hovorieval svojim chlapcom: „Robte, čo chcete, len nehrešte.“

Ak sa rozhodneš, že budeš lekár, Boh chce, aby si bol dobrý lekár. Ak inžinier, Boh chce, aby si bol dobrý inžinier. Chce, aby si bol dobrý otec, mama, kňaz... Chce, aby sme boli a aby sme boli naplno sami sebou.

Ako to dosiahnuť? Napríklad skúsiť niekedy v modlitbe nič nehovoriť ani sa nič nepýtať, ani nežiadať. Iba sa privinúť, ako čítame u proroka Izaiáša: „Priviniem si ho.“ Iba zakúsiť, že som milovaný.

Tak to počujeme aj v evanjeliu, keď Ježiš vystúpil z Jordánu a zaznel hlas: „Toto je môj milovaný Syn.“ Nie „čo máš robiť“, ale „kto si“ je dôležité. Si milovaný Boží syn, si milovaná Božia dcéra.

Keď Ježiš začínal svoje verejné účinkovanie, nedostal od svojho Otca pastoračný plán na tri roky ani nariadenie a usmernenie. Dostal uistenie: si môj Milovaný.

Možno by bolo fajn, keby sme sa niekedy skúsili modliť privinutím sa. Spočinutím v Ježišovom náručí. Keď to vyskúšame – aspoň päť minút denne –, zistíme, že to vôbec nie je také ľahké. Začnú nám v hlave víriť všelijaké myšlienky a prosby.

Možno sa nám to bude zdať ako stratený čas. Nič som sa nepýtal, nič som neprosil. A možno je to ten najdôležitejší čas v našom dni. Privinúť sa k Pánovi. Počuť od neho, že som milovaný. Presne tak, ako keď sa stretneme s milovaným človekom: nepotrebujeme slová, stačí objatie.