Abrakadabraka

Vedieť poprosiť je veľká vec, slovíčko prosím je skutočne dôležité. Rovnako, a možno ešte dôležitejšie je vyjadrenie vďačnosti. Ďakujem má aj nečakaný účinok.

Práve cez vzdávanie vďaky, cez dobrorečenie rastie množstvo chleba tak, že z piatich sa postupne nasýti päťtisíc mužov a aspoň toľko žien a ešte zrejme oveľa viac detí. Jednoducho všetci. Jedli a nasýtili sa, hoci spočiatku to vyzeralo na veľké fiasko.

Keď čítame evanjelium o vzdávaní vďaky nad piatimi chlebmi a dvoma rybami, inšpiruje nás to k mnohým myšlienkam. Chcem sa zastaviť pri jednej z nich. Ide o vďačnosť, ktorá je taká zriedkavá, že sa zdá, akoby už vyhynula. 

Veď čo by robil každý z nás, keby mal také mizivé množstvo jedla pre taký veľký zástup? Buď by sme lamentovali, alebo šomrali, alebo chytali nejakú paniku, čo s toľkými ľuďmi spravíme. Ježiš vzal chlieb a ryby a vzdával vďaky. On nepozeral na to, čo nemá, ale na to, čo má.

My veľmi často vidíme to, čo nemáme, a nevidíme to, čo máme. Chceli by sme čoraz viac a vždy niečo iné namiesto toho, aby sme ďakovali za toľké dary, ktoré nám Pán dáva. 

Psychológiu vďačnosti zdôrazňoval okrem iných aj Jaro Křivohlavý, ktorý o tom napísal celú knihu. V nej hovorí, že človek, ktorý žije vo vďačnosti, je plný pokoja, spokojnosti, je zdravší, má lepší krvný tlak, ťažšie ochorie a ľahšie sa lieči. 

Preto je dobré, ak si každý večer pred spaním napíšeme dvetri veci, za ktoré sme Bohu vďační. To je veľmi jednoduchá rada, ktorej sa všetci potešíme, keď nám ju dajú. Potom však zisťujeme, že vydržíme len zopár dní a končíme. Škoda, pretože iba vďačnosťou sa dá naučiť žiť v ovzduší vďačnosti. 

Kúzelné slovíčko teda nie je abrakadabraka, ale – Bože, ďakujem.