Nerobiť nič,  iba prijímať

Najskôr sa chceme opýtať, čo ničí túto spoluprácu. Odpoveď dáva sám Kristus v podobenstve o rozsievačovi. 

V prvom rade je to nepochopenie. Cesta je symbol toho, že človek nechápe Božie slovo. Prichádza zlý a uchytí, čo bolo zasiate do jeho srdca. Dajme pozor na aktivistov, ktorí radi zdôrazňujú, že netreba premýšľať, netreba špekulovať – len vypočuj a rob, konaj.

Veď netreba mať veľkú hlavu, ale veľké ruky. No my zisťujeme, že treba aj veľkú hlavu, aj veľké ruky. Poznáte to: aktívny blbec je horší ako triedny nepriateľ...

Ďalšie nebezpečenstvo je povrchnosť – surfovanie v Biblii, v živote, vo všetkom. Nemať koreň je nebezpečné. O to viac, že človek bez hĺbky spočiatku vyzerá veľmi ochotný a zapálený pre Božie veci. Je to ako stavať na piesku...

Tretí problém je ustaranosť. Starosti tohto sveta. Tie, ktoré sú navyše, prehnané, tie, ktoré nepotrebujeme, ale vynárajú sa, lebo chceme byť ako tí druhí a mať toľko, koľko majú oni. Prípadne aj viac. Škoda, lebo toto nám berie to podstatné. Taliani majú krásne príslovie: Chi troppo abbraccia nulla stringe. Kto veľa objíma, nakoniec nemá nič.  

Čo však robiť, aby sme priniesli úrodu? Odpoveď je prekvapivá: Nič. Stačí byť. Pôda nespraví sama so sebou nič. No hospodár ju hnojí, polieva. Ona má „iba“ byť, prijímať živiny a podržať si ich. To je najdôležitejšie.

Podržať to, čo bolo do mňa vložené. Nestratiť Božiu milosť. Úroda už príde sama. Možno dvadsaťnásobná, tridsaťnásobná, možno väčšia. To je jedno. Tým sa už nemusíme trápiť. Dôležité je tešiť sa z úrody, nie porovnávať, koľko iní a koľko ja.