Lepší holub v hrsti

Existuje však aj strach, ktorý nevyrieši klietka ani voliéra. Strach, keď presne nevieme, čoho sa bojíme. Strach, ktorý by sme mohli nazvať existenciálnym. Rodí sa v nás, keď sa pýtame, odkiaľ prichádzame a kam smerujeme. Strach z totálnej osamotenosti. Básnik Miroslav Válek to vyjadril jedným šmahom pera: „Preboha, kto som a kam sa ponáhľam?“ Ako sa môžeme zbaviť tohto strachu? Dá sa to zrejme jedine prítomnosťou milujúcej osoby, ako to zdôrazňuje Joseph Ratzinger vo svojej knihe Úvod do kresťanstva.

V evanjeliu 12. nedele v Cezročnom období nám trikrát zaznie: Nebojte sa! Nebojte sa ľudí... Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo, ale dušu zabiť nemôžu... Nebojte sa, vy ste cennejší ako mnoho vrabcov...

Ježiš akoby tiež rozlišoval medzi dvoma strachmi. Jeden je strach z vonkajších vecí, z toho, že niekto môže ublížiť nám alebo našim drahým. Aj keď by to bolo hrozné, nie je to najväčšie nebezpečenstvo. Netreba sa toho báť najviac. Oveľa viac sa treba báť, že naša duša zablúdi, že ublížime sami sebe. Prežijeme život tak, že ho preživoríme. Nezistíme, odkiaľ sme prišli a kam smerujeme, neobjavíme zmysel nášho života. Naše bytie sa namiesto putovania zmení na potulovanie. Tohto sa treba veľmi báť.

Je nejaké riešenie, ako sa môžeme zbaviť tohto strachu a  predísť týmto situáciám? Riešením je veriť v Otca, ktorý sa do detailov stará o náš život. Vie o každom vlase, ktorý nám padne na zem. Ukazuje nám cesty, po ktorých môžeme kráčať. Viera v takého Otca, to je „holub v hrsti“. Istota, ktorú máme na dosah ruky. Potom sa už nemusíme starať o vrabce na streche.