Nedeľná homília: Syn Jonášov

Keď apoštol Peter vyznal vieru v Ježiša ako Mesiáša a Syna živého Boha, Ježiš ho označil za Šimona, syna Jonášovho: „Blažený si, Šimon, syn Jonášov.“

On bol skutočne synom Jonáša. A zároveň mal mentalitu proroka Jonáša. Tú máme všetci. Sme Jonášovými synmi. Radi robíme naopak. 

Pri Petrovi sa to prejavilo hneď, ako Ježiš začal rozprávať o tom, aká je jeho cesta a čo ho čaká. Kristus začal svojim učeníkom vyjavovať, že musí ísť do Jeruzalema a mnoho trpieť od starších, veľkňazov a zákonníkov, že ho zabijú, ale tretieho dňa vstane z mŕtvych. Syn Jonášov si ho vzal nabok. 

To je veľmi silné vyjadrenie! Koho si berieme nabok? Rodič svoje dieťa, ktoré povedalo nejakú hlúposť, chce mu dohovoriť a nechce ho zahanbiť pred všetkými.

Tréner nepodareného hráča, ktorý zle zahral a treba ho napomenúť. Šimon, syn Jonášov, si takto nabok vzal Ježiša a dohováral mu, len tak medzi štyrmi očami, nech nehovorí hlúposti: „Nech ti je milostivý Boh, Pane! To sa ti nesmie stať!“

Kristus ho poslal za seba – postav sa za mňa, nasleduj ma, ja som ten, ktorý vedie, učí, usmerňuje.

Práve toto pripomenul aj súčasný pápež Lev XIV. na ostatnom konzistóriu kardinálov: „Pretože autorita primátu patrí tomu, kto počúva a len preto vedie, kto sa učí a len preto vyučuje, vždy v nasledovaní jediného Učiteľa.“