Duchovne bohatý kardinál Jozef Tomko

BERNARD BOBER, košický arcibiskup metropolita

Moje prvé osobné stretnutie s otcom kardinálom sa odohralo ešte počas tvrdej totality, 13. októbra 1981, keď som spolu s ďalšími dvomi kňazmi a jedným laikom pricestoval vlakom do Ríma. Ešte v ten deň sme ho boli navštíviť v jeho byte. Vedeli sme, že vo svojich prejavoch si aj po rokoch pobytu vo Večnom meste zachoval ľubozvučnú slovenčinu, no keď nám otvoril a oslovili sme ho v našej materskej východniarčine, nezaváhal a odpovedal nám po zemplínsky s príznačným úsmevom a dávkou humoru. Jeho ľudskosť, empatia a pohostinnosť mi zarezonovali v srdci od prvého momentu. Ochotne nám pomohol s vybavením audiencie u vtedajšieho pápeža Jána Pavla II. Dokonca sa postaral o to, aby sme sa dostali do súkromnej kaplnky Kristovho námestníka a zostali tam na slávení svätej omše, čo bol nezabudnuteľný zážitok na celý život. Každé ďalšie stretnutie s ním bolo pre mňa sviatočnou chvíľou. Pokoj, nadhľad, skúsenosti a sila slov, ktoré nám adresoval na viacerých fórach, ma každý deň pobádajú do vďačnosti za veľký Boží dar, ktorý sme dostali v jeho osobe. Ukázal nám, ako slúžiť evanjeliu s odvahou a vernosťou. Upevnil v nás cítenie s Kristovou rodinou veriacich na celom svete, ale tiež nám pomáhal dvíhať naše zdravé sebavedomie pre obnovu života Cirkvi doma na Slovensku. Zvlášť jeho rodná Košická arcidiecéza po celý ten čas s pokornou hrdosťou napínala plachty svojej loďky, aby zachytila príhodný kardinálsky vietor, ktorý ju posúval bližšie ku Kristovi a nástupcovi apoštola Petra. Právom sme hrdí na svetlo zo slovenského východu, ktorým bol náš otec kardinál. Dostal veľa darov zhora a zo svojho duchovného bohatstva aj veľa rozdával. S úprimnou radosťou sa pridávam k vďačnosti za taký bohatý život plný obety a lásky k Bohu i ľuďom.

SILVIA KOŠŤOVÁ, režisérka dokumentu Červený pápež – Papa rosso

Nebovomodré láskavé oči, anjelský pokoj v hlase, vždy prívetivé a milé prijatie a pocit, že tento vzácny človek je vám taký blízky. Takto si budem navždy pamätať otca kardinála Tomka. Stretli sme sa a zhovárali pri niekoľkých nakrúcaniach materiálov do náboženského vysielania RTVS či pri živých prenosoch bohoslužieb. Vždy si vedel nájsť čas na rozhovor a vždy sa ma opýtal, ako sa mám. V roku jeho 95. narodenín sme s ním nakrúcali na košickom arcibiskupstve dlhší spomienkový rozhovor a asi po pätnástich minútach mi chytil ruku a povedal: „Veď už o mne všetko viete, čo vám ešte poviem...“ A potom si všimol, že mám pripravených ešte zopár otázok, pousmial sa očami, trpezlivo prikývol a ja som vedela, že tých pár otázok mu ešte môžem smelo dať. V poslednej odpovedi vyslovil krásne slová, aké vedel povedať s ľahkosťou len on: „V každom treba vedieť nájsť háčik, na ktorý je potrebné zavesiť dobro a začať dialóg smerom k dobru.“ Ja sa snažím podľa týchto jeho slov pracovať a žiť.

PAVLA DRAGANOVÁ, členka Kongregácie milosrdných sestier sv. Vincenta (satmárky)

Otca kardinála som osobne poznala od roku 1997. Počas tohto obdobia som sa s ním stretávala minimálne raz ročne a niekedy, hlavne v čase, keď som pôsobila v Ríme, veľmi často. Vzbudzoval vo mne úctu a rešpekt, ale na druhej strane bol vždy mimoriadne priateľský a srdečný. Rád sa stretával s pútnikmi zo Slovenska a vždy mal pre nich láskavé slová povzbudenia. Pre mňa bol symbolom múdreho, rozvážneho starca, ktorý hovoril jasne, s rozvahou a jeho slová boli podložené osobnou životnou skúsenosťou, preto som ho rada počúvala. Keď som prichádzala za ním zo Slovenska, vždy sa živo zaujímal o život Cirkvi, ale aj o kultúrno-spoločenské dianie v rodnej krajine. Naše rozhovory sa často končili jeho spomienkami na mladosť a na udalosti, ktoré prežil na Slovensku. Miloval Slovensko, jeho kultúru a prírodu a nikdy nezabudol pripomenúť, že musíme byť vďační Bohu za tento dar. Ďalšie moje spomienky sú spojené s obdobím jeho choroby a okamihom jeho odchodu do večnosti. Osobitne by som chcela vyzdvihnúť jednu jeho vlastnosť, ktorá mnohým z  nás v chorobe chýba – trpezlivosť. On bol mimoriadne trpezlivý, nenáročný a pokorný. Hoci už nevládal hovoriť, gestami nám prejavoval úprimnú vďačnosť za starostlivosť a opateru. Jeho odchod z tohto sveta bol tichý a pokojný, sprevádzaný modlitbou Žalmu 23: „Pán je môj pastier...“ Verím, že odpočíva v Pánovom pokoji.