Milosrdní samaritáni z Markowej

V mestečku Markowa s približne 4 500 obyvateľmi žilo pred vojnou asi 120 ľudí židovského vierovyznania. Boli roztrúsení po celej obci a živili sa najmä obchodom, niektorí poľnohospodárstvom.

Ulmovci s nimi vychádzali veľmi dobre. Zopár židovských rodín žilo v ich susedstve, s ďalšími spolupracovali vďaka obchodovaniu s vypestovanou zeleninou. V roku 1941 Nemci zaviedli na poľských územiach trest smrti za akúkoľvek pomoc Židom.

Životom za to zaplatilo asi tisíc Poliakov. Ulmovci sa Židom neotočili chrbtom ani v roku 1942, keď sa v rámci operácie Reinhardt začala vo veľkom riešiť židovská otázka s jediným cieľom – zbaviť sa všetkých Židov.

VŠESTRANNÝ

Začiatkom druhej svetovej vojny bol Jozef Ulma (2. marca 1900 – 24. marca 1944) neprehliadnuteľným občanom juhovýchodnej poľskej obce Markowa. Bol vzdelaným ovocinárom a včelárom, knihovníkom, fotografom, aktívnym v spoločenskom živote aj v miestnom združení katolíckej mládeže.

V obci založil prvú ovocnú škôlku, začal sa živiť predajom sadeníc a zrejme jeho zásluhou sa v kraji objavili štepené jablone. Venoval sa tiež chovu priadky morušovej. Jeho obzory však siahali ďalej. Časť jeho knižnej zbierky plnej vedeckých a encyklopedických kníh sa zachovala dodnes.

Vďaka nim a talentu od Boha skonštruoval kníhtlačiarsky stroj aj veternú turbínu, takže ako prvý v obci svietil namiesto petrolejovej lampy elektrinou. Ako vášnivý fotograf dokumentoval život obce. Spočiatku fotil vlastnoručne zostrojeným fotoaparátom, ktorý po čase vymenil za profesionálnu výbavu.

Manželia Viktória a Jozef Ulmovci. Blahoslavenú rodinu si bude Cirkev pripomínať 7. júla. Snímka: ulmowie.pl

NÁDEJNÁ HEREČKA

Jeho o dvanásť rokov mladšia manželka Viktória (10. decembra 1912 – 24. marca 1944) sa tiež spoločensky angažovala. Hrala v ochotníckom divadle a chodila na kurzy Ľudovej univerzity v Gaći. Narodila sa ako siedme dieťa, no ako šesťročná prišla o mamu. Rok pred svadbou s Jozefom jej zomrel aj otec.

Po svadbe v roku 1935 sa stala ženou v domácnosti, keďže do rodiny postupne pribudlo šesť detí – Stanislava (1936), Barbara (1937), Vladislav (1938), František (1940), Anton (1941) a Mária (1942).

Na jar 1944 sa Ulmovci pripravovali na príchod ďalšieho člena rodiny. Hoci žili skromne, nič im nechýbalo. Najmä nie pekné slovo, úsmev na perách či dobré a milosrdné srdce.

KLOPTE A OTVORIA VÁM

Nezmenilo sa to ani v lete 1942 po prvých deportáciách Židov do pracovných a vyhladzovacích táborov, keď Nemci vydali zákaz pobytu Židov v oblasti obce Markowa. Ulmovci im totiž pomáhali stavať úkryty v roklinách a húštinách, čo sa neskôr neosvedčilo.

Pri pátracích akciách 14. decembra 1942 policajti našli a zabili asi 25 z približne 54 ukrývajúcich sa Židov. Naďalej sa však v Markowej skrývalo 29 Židov, z ktorých napokon 21 prežilo. Úkryt našli v rôznych rodinách, no najväčšiu skupinu mali v podkroví svojho domu práve Ulmovci.

Na jeseň 1942 im na dvere zaklopal ich známy z Łańcutu Saul Goldman spolu so svojimi štyrmi synmi – Baruchom, Mechelom, Joachimom a Mojžišom. Rovnako susedky Ulmovcov z Markowej, dcéry Chaima Goldmana, príbuzného spomínaného Saula, Gołda Grünfeldová a Lea Didnerová.

Tá sa skrývala so svojou malou dcérkou menom Reszla. S početnými Ulmovcami tak napriek riziku žilo v dome vyše roka ďalších osem ľudí. Muži Jozefovi pomáhali so spracovaním kože, ktorú predával, aby zarobil na živobytie.

Jozef Ulma bol vášnivým fotografom, preto sa vďaka nemu zachovalo množstvo fotografií jeho rodiny i zo života obce. Na snímke je zrejme najmladšia dcéra Mária. Snímka: ulmowie.pl

ZRADA A PÁD

Či ich prezradil väčší nákup potravín alebo horlivý kolaborant, zostáva záhadou. Ukrývajúcich sa Židov však pravdepodobne Nemcom nahlásil Włodzimierz Leś – modrý policajt z Łańcutu.

Podľa dokumentov vraj ešte pred Ulmovcami pomohol Goldmanovcom za peniaze ukryť sa v Łańcute, no neskôr ich odtiaľ vyhnal a ich majetok si nechal. Pomoc Ulmovcov sa napokon zmenila na krvavú obetu.

V noci z 23. na 24. marca 1944 vtrhla do ich domu skupina asi desiatich nemeckých ozbrojených mužov s náčelníkom łańcutského žandárstva poručíkom Eilertom Diekenom. Troch Židov zastrelili počas spánku, ostatných hneď po nich.

Viktóriu v pokročilom štádiu tehotenstva a Jozefa vyviedli pred dom a zastrelili pred očami ich detí a na výstrahu aj ostatných obyvateľov Markowej. Na Viktóriu zrejme pod vplyvom udalostí začal v čase popravy prichádzať pôrod, pretože svedok exhumácie jej tela potvrdil, že medzi jej nohami videl hlavu novorodenca.

Podľa svedkov jeden z páchateľov, ktorý bol zároveň jediným súdeným za tento zločin, Jozef Kokott vykríkol: „Pozrite sa, ako umierajú tie poľské svine – tí, ktorí skrývali Židov.“

Veliteľ následne rozhodol zastreliť aj deti, vraj „aby s nimi neboli problémy“. Najstaršia Stanislava mala v čase smrti 8 rokov, Barbara 7 rokov, Vladislav 6 rokov, František 4 roky, Anton 3 roky a Mária 2 roky.

Viktória Ulmová zanechala hereckú kariéru a naplno sa venovala deťom. Snímka: ulmowie.pl

ZADOSŤUČINENIE

Po skončení masakry Nemci majetok zavraždených vyrabovali. Dedinčanov prinútili mŕtvych pochovať – do jednej jamy Ulmovcov, do druhej Židov. Neskôr telá Ulmovcov exhumovali a preniesli na miestny farský cintorín.

Po oslobodení pozostatky zavraždených Židov pochovali na cintoríne Jagiello spolu s obeťami masakry zo 14. decembra 1942. Modrého policajta a pravdepodobného udavača Włodzimierza Leśa popravili v septembri 1944.

Jedného z katov z Markowej v roku 1958 Krajský súd v Rzeszowe odsúdil na trest smrti, ktorý neskôr zmiernil na doživotie. Po zmene zákona mu trest znížili na 25 rokov za mrežami. Zomrel vo väznici v Bytome v roku 1980.

Veliteľ Eilert Dieken sa po vojne stal policajtom v Esense v Dolnom Sasku a v roku 1960 zomrel ako vážený občan. Vyšetrovanie zločinov na okupovanom území sa totiž začalo až v 60. rokoch 20. storočia, preto sa veliteľ ani ostatní vrahovia spravodlivosti už nedočkali.

V roku 2016 otvorili v Markowej múzeum nesúce meno Ulmovcov. Je venované všetkým Poliakom, ktorí počas holokaustu zachraňovali Židov. V roku 2018 výročie tragickej udalosti v Markowej – 24. marec – vyhlásil poľský prezident za Pamätný deň Poliakov, ktorí zachraňovali Židov počas nemeckej okupácie.