Modlime sa, aby naše oltáre nespustli

Na čele Rožňavskej diecézy ste už deviaty rok.

Pri preberaní úradu rožňavského biskupa ste povedali, že po 60 rokoch vás Pán znova priviedol do rodného mesta.

Stále cítite nad svojím životom Božiu ruku, že vás Boh vo svojom pláne neomylne vedie?

Nielen neomylne, ale aj veľmi zaujímavo.

Zaujímavou skutočnosťou je, že som sa narodil v Rožňave, hoci rodičia tu nebývali ani predtým, ani potom.

Pokrstený som bol v nemocničnej kaplnke, ktorá v súčasnosti tvorí súčasť Katolíckej základnej školy s materskou školou sv. Jána Nepomuckého.

Teda tu sa začala cesta môjho prirodzeného života i cesta kresťana, Božieho syna.

Až opakujem s mnohými ďalšími ľuďmi: Pán Boh má naozaj zmysel pre humor, keď už pri mojom narodení mal v pláne vrátiť ma raz do Rožňavy.

 

Stanislav Stolárik pri preberaní úradu rožňavského biskupa. Biskupskú berlu mu odovzdáva košický arcibiskup metropolita Bernard Bober.

 

Boh má očakávania od každého kňaza i od každého biskupa.

Čo sú pre vás najväčšie výzvy na poste rožňavského biskupa?

Osobné svedectvo, duchovný život kňazov a veriacich; zodpovednosť u každého, ktorému je zverená niektorá služba v diecéze: vikár, farár (administrátor), farský vikár; zamestnanec biskupského úradu, učitelia a zamestnanci cirkevných škôl, pracovníci charity..., ale, samozrejme, aj všetky ostatné služby vo farnostiach – členovia farských rád, kostolníci, kantori, tí, ktorí sa starajú o chrám, ktorí pomáhajú kňazom v pastorácii, a našli by sme ešte mnohé iné formy služieb.

Každý nech pracuje, akoby šlo o „jeho majetok“, jeho „prospech“, a každá služba nech je zároveň pastoračná a evanjelizačná.

Tam, kde sa toto nerešpektuje, vznikajú škody duchovného i materiálneho charakteru.

Treba veľa prosiť Ducha Svätého o dar rozlišovania „vlkov v ovčom rúchu“ a o dar sily nepodľahnúť ich školeným slovám a lacným ponukám, ktoré nikdy nie sú znakom pravdy, blízkosti a dobroprajnosti, čo vždy trpko ukáže budúcnosť, no niekedy je už neskoro.

Každému je vlastne zverená vinica a čas ukáže, ako sa v nej hospodárilo.

Evanjeliový príbeh hovorí, ako sa nájomníci dokonca postavili proti majiteľovi vinice (porov. Mt 21, 33 - 44). Našou túžbou nech je byť starostlivým a zodpovedným hospodárom duchovných i materiálnych dobier.

 

Prečo je pre kňaza dôležitá osobná modlitba, ale aj spoločná modlitba s veriacimi a adorácia Oltárnej sviatosti vo farnostiach?

A tiež, prečo by kňazi mali obetovať modlitby za seba navzájom?

Pán Ježiš povedal nám všetkým: „Bezo mňa nemôžete nič urobiť“ (Jn 15, 5); „Ak budú dvaja z vás na zemi jednomyseľne prosiť o čokoľvek, dostanú to od môjho Otca, ktorý je na nebesiach. Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi“ (Mt 18, 19 - 20).

Buď veríme Ježišovi, alebo nie.

Možno je to povedané trochu príkro, ale sú to Ježišove slová, ktorý zvlášť nás vysvätených a zasvätených nazval priateľmi.

A priatelia by mali vyhľadávať vzájomné spoločenstvo a navzájom sa podporovať a pomáhať si.

Všetko nech sa začne Ježišovým pozvaním: „Poďte ku mne všetci“ (Mt 11, 28).

 

Máte vyskúšané a overené, že všetko treba premodliť?

Čítal som o tom v životopisoch svätých, presviedčam sa o tom aj sám.

Ale tiež vnímam, že Pán má iné časové limity (hovorím hodinky) a často nás obdaruje nie tým, o čo sme prosili.

Potom aj my (aj ja!) potrebujeme viac času, aby sme to rozpoznali a prekvapene prikývli, že Pán to „vymyslel“ oveľa lepšie.

 

Dáva vám modlitba silu, akú by ste z iného zdroja nenačerpali?

Sú aj prirodzené zdroje obnovy síl a treba ich využívať, ale sú situácie, ktoré nás presahujú.

„Lebo nás nečaká zápas s krvou a telom, ale s kniežatstvami a mocnosťami, s vládcami tohto temného sveta“ (Ef 6, 12); a tu prirodzená regenerácia nestačí.

To ale neznamená, že modlitba má nastúpiť, až keď prirodzené pomôcky zlyhali.

Znovu počujme Ježiša, ktorý nám hovorí, „ako sa treba stále modliť a neochabovať“ (Lk 18, 1).

Ale priznám sa, že aj mne niekedy trvá nejaký čas uvedomiť si, že sme v Božích rukách a cez modlitbu môžeme Božiu blízkosť prežívať viac a hlbšie.

Možno aj preto je mi blízky otec Dolindo Ruotolo, ktorý nás učí neustálej odovzdanosti do Ježišových rúk slovami: „Ježišu, ty sa postaraj!“

 

Ste veľký mariánsky ctiteľ.

V Rožňavskej diecéze si veriaci uctievajú Pannu Máriu Rožňavskú.

Tento rok ste s veriacimi absolvovali púť do Fatimy, aby ste si uctili Pannu Máriu Fatimskú.

Uctievate si Pannu Máriu každý deň?

Zverujete sa denne pod jej ochranu?

Úctu k Panne Márii považujem za svoju každodennú samozrejmosť.

Každý deň sa jej zverujem a zasväcujem.

Počas covidu som sa modlil denne okolo 19.00 za diecézu a za tých, ktorí sa s nami spájali v modlitbe, a potom som všetkým udelil na diaľku svoje požehnanie.

V tom pokračujem najčastejšie v našej kaplnke denne okolo 20.00.

Som presvedčený, že duchovné zjednotenie v spoločnej modlitbe a udelené požehnanie nás všetkých naďalej chráni pod Máriiným plášťom.

Skúsenosť Cirkvi potvrdzuje, že úprimný ctiteľ Panny Márie príde vždy k Ježišovi a ani jeden sa nestratí pre večnosť.

 

Modlíte sa každý deň aj k sv. Jánovi Nepomuckému, ktorý je patrónom Rožňavskej diecézy?

Čo môže tento svätec zo 14. storočia povedať do dnešnej doby?

Krátku modlitbu k svätému patrónovi diecézy sa modlím denne a teším sa, že jeho sochy možno „stretnúť“ takmer všade na Slovensku.

Svätec z každého storočia môže veľa povedať aj nám, „veľmi múdrym“ ľuďom 21. storočia.

Sú čnosti, ktoré sú stále platné a aktuálne: hlboká viera, vernosť povolaniu a Cirkvi až po obetu vlastného života.

Svätého Jána Nepomuckého si dovolím ponúknuť ako znamenitého sprievodcu na synodálnej ceste.

 

Ako si diecéza pripomína svojho patróna?

Na sviatok sv. Jána Nepomuckého 16. mája 2015 som prevzal službu diecézneho biskupa.

Každý 16. deň v mesiaci sa modlíme za diecézu na stanovený úmysel (mesačný alebo celoročný), za mňa ako diecézneho biskupa a modlíme sa tiež zasväcujúcu modlitbu k Panne Márii Rožňavskej.

 

V septembri uplynie 20 rokov od návštevy pápeža Jána Pavla II. v Rožňave.

Koncelebrovali ste svätú omšu, ktorú tam Ján Pavol II. slávil.

Bolo slávenie Eucharistie po boku tohto svätca pre vás zážitkom na celý život?

Koncelebrovať s pápežom Jánom Pavlom II., a to ešte v jeho blízkosti – na to sa nezabúda.

V pamäti mi ostáva moment, ako sa nám stretli oči.

Bol to veľmi hlboký pohľad pápeža Jána Pavla II., plný lásky, ale poznačený aj jeho utrpením.

V ornáte, ktorý mal vtedy pápež Ján Pavol II. na sebe, rád slúžim svätú omšu na niektorých slávnostiach.

 

Časť novokňazov, ktorí boli vysvätení v roku 1978. Snímka: archív SSV/Duchovný pastier

 

Tento rok ste si pripomenuli 45. výročie kňazskej vysviacky.

Pred viacerými rokmi ste o tom povedali: „Spomínam si na miestnosť, kde sme sa pred vysviackou obliekali, ako som v duchovnom zadumaní očakával túto chvíľu, lebo vo vtedajšom režime, pokiaľ z nás biskup nezložil ruky, nebolo isté, či z nás budú kňazi.“

Cítite doteraz výnimočnosť tohto okamihu a ruky biskupa na svojej hlave?

Na túto udalosť si, samozrejme, stále pamätám a osobitne mi v pamäti utkvelo, ako ma pri znaku pokoja náš svätiteľ Július Gábriš povzbudil, aby som bol dobrým kňazom.

 

Čo cítite, keď vy sám už ako biskup vysväcujete kňazov a diakonov?

Je to hlboké dojatie a pokora, že Boh mi zveril takú veľkú moc.

Ale to si uvedomujem aj pri každej svätej omši či pri iných vysluhovaniach sviatostí.

Je to nezaslúžený dar, ktorý mi zveril Pán, aby Cirkev mohla žiť ďalej cez nových  služobníkov, zasvätené osoby a cez pokrstených členov Cirkvi.

 

Keď ste končili gymnázium a prevalilo sa, že ste boli v Bratislave na prijímačkách na teológiu, jeden z vašich spolužiakov stretol druhého v autobuse a kričal naňho: „Vieš, kam išiel Stano? Išiel sa učiť za biskupa!“

Keď si na túto situáciu dnes spomeniete, usmejete sa pri myšlienke, aké prorocké slová to boli?

Áno, usmejem sa a za toho spolužiaka sa pomodlím, keďže už je vo večnosti.

Koncom septembra máme stretávku po 50 rokoch od maturity, nestretneme sa už všetci, už aj niekoľkí ďalší spolužiaci sú vo večnosti.

Azda všetci, či tu na zemi, alebo z večnosti, sa na vyrieknuté „prorocké“ slová už dívajú v inom svetle.

 

Koľko veriacich v súčasnosti žije na území Rožňavskej diecézy?

Koľko má farností?

Diecéza je rozdelená do deviatich dekanátov, v ktorých je spolu 113 farností.

Počet veriacich podľa aktuálnej štatistiky ku koncu roku 2022 bol 188 661.

 

Koľko kňazov a bohoslovcov má v súčasnosti Rožňavská diecéza?

Koľko rehoľníkov a rehoľníčok pôsobí na jej území?

Máme 102 diecéznych kňazov, 35 rehoľníkov, z ktorých väčšina sú aj kňazi.

Rehoľníčok a zasvätených žien v iných spoločenstvách je 68.

Máme jedného trvalého diakona, jeden sa pripravuje na trvalý diakonát, jeden diakon bude vysvätený za kňaza a máme štyroch bohoslovcov.

 

Koľko krstov, svadieb, pohrebov je v priemere vyslúžených v diecéze za rok?

Uvediem údaje za rok 2022: krsty – 2 318, svadby - 493, pohreby – 2 417.

 

Diecézna púť v Úhornej sa koná tradične na sviatok Panny Márie Snežnej. Snímka: Martin Veselovský

 

Ktoré sú hlavné pútnické miesta diecézy?

Hlavné pútnické miesta som nazval trojuholníkom Panny Márie – Máriiným územím: Úhorná – Bôrka – Rožňava.

Je to trojuholník s neveľkou rozlohou v štvorcových kilometroch.

Úhorná je diecézne pútnické miesto, kde sa každoročne koná najväčšia púť na sviatok Panny Márie Snežnej.

V Bôrke je odpust na sviatok Preblahoslavenej Panny Márie Karmelskej.

Rožňava je srdce diecézy a v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie je kópia obrazu Salus populi romani.

Pannu Máriu na tomto obraze si uctievame ako Pannu Máriu Rožňavskú.

Katedrálu spája s rímskou Bazilikou Santa Maria Maggiore duchovné puto a kópia obrazu Panny Márie Rožňavskej je aj v Úhornej, takže všetko je poprepájané.

Katedrála je tiež miesto, kde sa už tretí rok bude konať Rožňavská novéna, ktorá sa stane pre diecézu tradíciou.

Hodno ešte spomenúť pútnické miesta svätej Anny: Rudník, Divín a františkánsky kostol v Rožňave.

 

Aké zariadenia a koľko má diecéza v správe (koľko škôl, charitných či sociálnych zariadení, administratívnych budov a podobne)?

Škôl máme päť, z toho tri základné (jedna z nich je spojená základná škola s materskou školou), jednu samostatnú materskú školu a jednu základnú umeleckú školu.

Máme Diecéznu charitu Rožňava, ktorá v piatich mestách diecézy poskytuje služby, ale mapuje potreby aj na iných miestach diecézy.

Diecézna charita prešla niekoľkými náročnými skúškami, aby sa vyprofilovala do dnešnej podoby.

Treba zvlášť poďakovať charitatívnym dobrovoľníkom, ktorí udržiavali a stále rozdúchavajú ducha charity.

Poďakovať chcem aj Spišskej diecéznej charite za pomoc v kritických chvíľach, ako aj súčasnému vedeniu, ktoré v plnej zodpovednosti koná túto službu.

Rád spomeniem aj Dom sv. Juraja v Starej Haliči, ktorého zriaďovateľom síce nie je diecéza, ale farnosť.

Tento dom kompetentne poskytuje svoje služby starým a chorým ľuďom aj niektorým starým kňazom.

 

Aký trend ste v súvislosti s počtom ľudí hlásiacich sa ku katolíckej viere zaznamenali pri poslednom sčítaní obyvateľstva?

Pokles z približne 206 000 na 188 000 v priebehu desiatich rokov (sú to len orientačné čísla podľa štatistík z minulých rokov).

Samozrejme, nie je nám ľahostajný pokles hlásiacich sa ku katolíckej viere.

Jedným z dôvodov tohto poklesu je iste to, že sa rodí menej detí, ale je tu aj pokušenie terajšej doby - žiť tak, „akoby Boha nebolo“ (sv. Ján Pavol II.), a už aj sa tak žije.

V diecéze v rámci prípravy na 250. výročie diecézy prebieha každý rok obroda duchovného života cez prehlbovanie v prežívaní prijímania sviatostí a ich účinkov v našom živote s prijatím poslania, ktoré sme cez ne dostali.

Tento rok je zameraný na sviatosti krstu a birmovania a prosíme za tých, ktorí hľadajú Boha.

 

Ako ste na tom v diecéze s novými duchovnými povolaniami? Darí sa vám získavať adeptov na kňazstvo či zasvätený život?

Neviem, ako to bolo v takmer 250-ročnej histórii diecézy predtým, keďže po roku 1945 značná časť diecézy pripadla Maďarsku.

V novodobých dejinách Rožňavskej diecézy bol asi vždy nedostatok duchovných povolaní, preto boli za diecézu alebo do diecézy prijímaní adepti z iných biskupstiev.

Aktuálne máme jedného diakona a štyroch bohoslovcov.

Avšak na záver každej svätej omše sa modlíme za „terajších i nových“ kňazov.

My vysvätení potrebujeme neustále nový zápal najmä v niektorých neľahkých podmienkach diecézy.

V niektorých farnostiach je len pár veriacich navštevujúcich bohoslužby, v niektorých chýba spätná väzba alebo ochota spolupráce od veriacich.

Preto môžu byť kňazi frustrovaní a rezignovaní.

Aj preto je potrebné vyprosovať každému kňazovi neustále nový zápal, priam zápal misionára kdesi v „zabudnutom“ kúte sveta.

A zároveň posilnenie vedomia, ako veľmi sú dôležití v Božom pláne na mieste, na ktorom práve sú.

Veď Pán Ježiš aj apoštolom vysvetlil, že nie je dôležité, či idú za nimi veľké zástupy a či konajú divy a znamenia, ale „že sú ich mená zapísané v nebi“ (porov. Lk 10, 20).

Všetci títo kňazi sú veľmi potrební a sú zapísaní v nebi – v knihe života.

Najmä slávením svätých omší, modlitbami a obetami posväcujú prostredie, v ktorom žijú, a som im za to vďačný, že tam sú; a ktovie, koľkí sa vďaka nimi vyprosenému Božiemu milosrdenstvu zachránia pre večný život.

Všetci nech sú povzbudení aj príkladom Svätého Otca Františka, ktorý neváhal rozhodnúť sa pre návštevu nepatrnej čiastky veriacich v Mongolsku (2023).

Je ich tam málo, v celom Mongolsku údajne menej ako 1500, ale sú kvasom a zasluhujú si pozornosť i vďaku Cirkvi za vydávané svedectvo.

Preto si aj my veľmi vážime prítomnosť apoštolského nuncia na Slovensku Nicolu Girasoliho na tohtoročnej mariánskej odpustovej slávnosti v Úhornej a sme vďační aj za povzbudzujúci list, ktorý nám nuncius priniesol v mene Svätého Otca Františka.

Ale potrebujeme aj nových služobníkov oltára, aby naše oltáre nespustli.

Preto prosíme na základe slov Pána Ježiša: „Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu“ (Mt 9, 38), a veríme, že ich dostaneme, veď to prisľúbil opäť sám Pán, keď budeme prosiť v jeho mene: „Proste a dostanete, aby vaša radosť bola úplná“ (Jn 16, 24).

V tejto chvíli prosím aj každého čitateľa, aby sa na tento úmysel pomodlil.

A keď v tomto modlitbovom úmysle bude pokračovať, budeme len radi.

Nech vám to všetko odplatí Pán svojím požehnaním.

 

Snímka: -TK KBS-/Peter Zimen

 

Stanislav Stolárik

Narodil sa 27. februára 1955 v Rožňave. Kňazskú vysviacku prijal 11. júna 1978 v Dóme sv. Martina v Bratislave. Pápež Ján Pavol II. ho 26. februára 2004 vymenoval za košického pomocného biskupa, vysvätený bol 20. marca 2004 v Košiciach. Úrad rožňavského biskupa prevzal 16. mája 2015.