Rodákov i nárečie nosil v srdci

V cirkevnom i svetskom prostredí požíval kardinál Tomko veľkú vážnosť. V širšom rodinnom kruhu bol však obyčajným človekom. Nevyvyšoval sa a so zanietením dokázal rozprávať o bežných veciach.

„Z časového hľadiska prvá spomienka, ktorá sa mi na môjho uja vybavuje, sú pomaranče,“ prekvapí nás 73-ročný Ľudovít Behún, synovec Jozefa Tomka. Vzápätí udalosť zo svojho raného detstva vysvetlí. „Bol som ešte maličký, keď sa mu asi v  roku 1954 podarilo poslať nám z Ríma pomaranče. O tých tu vtedy nebolo chyrovať. Sestra vzala jeden a zahryzla doň ako do jablka. Ja som sa veľmi smial, lebo som už vedel, že pomaranč sa musí najprv olúpať.“

OBKUKOVALI HO SPRAVA, ZĽAVA

Ako chlapec Ľudovít Behún vnímal, že strýka má v Taliansku, ale ešte sa nezaťažoval tým, čo tam robí. Postupne si uvedomoval, že tam naberá na váženosti. Prispela k tomu možnosť návštevy rodnej krajiny v čase komunistického „odmäku“ v roku 1968, čo Jozef Tomko využil. „Prišiel aj o rok neskôr, to sa zdržal viac dní. Obkukovali sme ho sprava i zľava, on sa však správal ako domáci, súčasť rodiny. Stále sme ho volali ujo a on s nami ‚hutorel‘ po východniarsky.“

Po páde komunistického režimu ho už ako kardinála a prefekta Kongregácie pre evanjelizáciu národov mala možnosť spoznať aj široká slovenská verejnosť.

„Keď vysväcoval biskupa Jána Hirku, pohyboval som sa v prvých radoch a všimol som si úctu, akú mu iní biskupi prejavovali. Nielen slovenskí, ale aj zahraniční. Na to musí byť človek autorita. Doma sme s ním však naďalej rozprávali normálne, potľapkal ma po pleci, ja jeho tiež, ako v každej rodine.“

Vrúcny vzťah si uchovával k rodnému Udavskému, dedinke na východe Slovenska neďaleko Humenného. „Chodieval pešo po uliciach, pristavovali sa pri ňom ľudia, že sú z takej alebo onakej rodiny. A on im po našom odpovedal – ta jak by vas neznal, cetko.“

Nárečie bolo niečím, čo ho na diaľku spájalo s domovinou, preto ho ani v odlúčení od rodného kraja nezabudol. „Keď sme mu púšťali folklórne pesničky, ktoré sme naspievali v nárečí, čudoval sa, že do ‚hutorčtiny‘ sa postupne zamiešali aj modernejšie slová.“

CHVÍĽU ODDYCHU SI STRÁŽIL

Ľudovít Behún hovorí, že niekedy mu na dlhšie debaty so strýkom neostal čas, lebo ho pri návšteve obklopili rodáci a každý s ním chcel stráviť chvíľku. Vzácne tak boli i momenty pri stolovaní. „Keď sme mu chceli pri slávnostnom obede naliať, najprv sa opýtal, aké bude mäsko, a podľa toho povedal, aké vínko k tomu. Ja som sa chystal liať plný pohár, ale on ma zastavil, že iba trošku. Aj pri jedle mal svoj poriadok.“

Po ňom si doprial na regeneráciu síl siestu. Azda aj preto sa dožil úctyhodného veku 98 rokov. „Pozrel sa na hodinky a už len povedal, aby sme prepáčili, ale musí si ísť odpočinúť. Každý deň aspoň hodinku. Vtedy si neprial byť vyrušovaný, darmo niekto chcel, aby ho ohlásili, mohol v tom čase prísť aj prezident. A veru pamätám si, že niekedy aj významné návštevy čakali.“

Synovec strýka dvakrát navštívil v Ríme. „Pri druhej návšteve v roku 1994 mi daroval špičkovú kameru, na ktorú som pozeral s vyvalenými očami. Bál som sa ho opýtať, či mi ju len ukazuje alebo naozaj dáva.“

PIROHY AJ HALUŠKY

Po nežnej revolúcii, keď prišla sloboda cestovania, s kardinálom viac času trávila jeho sestra, teda mama Ľudovíta Behúna. „Keď zomrel môj otec, pravidelne chodievala do Ríma na celé zimné mesiace. Vyvárala mu, tamojšie sestričky sa iba čudovali, koľko masla dáva do pirohov. Robievala mu aj halušky s kapustou alebo so syrom. Najlepšie boli na druhý deň, keď sa pripiekli v rúre, to si ich pochvaľovali aj bohoslovci, čo tam študovali. Strýko obľuboval i domáci slivkový lekvár, ktorý sa niekedy varil aj so šupkou.“

S pribúdajúcim vekom Tomkovi robili dobre pobyty v Bardejovských Kúpeľoch, po ktorých nevynechal zastávku v Udavskom. „Naposledy však už do dediny neprišiel, iba si dal zavolať rodinu na faru do Humenného. To som sa s ním stretol poslednýkrát. Bolo na ňom vidieť, že vek už robí svoje.“

Kardinál Tomko zomrel 8. augusta 2022 vo svojom byte v Ríme. „Ja si ho budem pamätať ako človeka, ktorý mal počítačový mozog. Dokázal rozmýšľať minútu dopredu. To, čo hovoril, už mal dávno spracované a v tom čase už rozmýšľal, čo povie potom. Slová na verejnosti diplomaticky vážil.“