Vždy je možnosť hľadať citlivé riešenie

Podľa štatistík sa približne štyridsať percent manželstiev na Slovensku rozpadá. Ako na to reaguje Cirkev?

Bolo by zaujímavé vidieť, koľko z nich bolo uzatvorených sviatostne a koľko civilne. Predpokladám, že v číslach je istý rozdiel. V Cirkvi máme snúbenecké prípravy, ale v občianskej sfére stačí podať žiadosť a vyplniť formuláre. Kto skúma zrelosť týchto ľudí a vysvetľuje im, čo znamená založenie rodiny? Samozrejme, rozpadajú sa aj manželstvá uzatvorené sviatostne. V tom momente už môžeme len konštatovať situáciu, na reakciu je neskoro. Zamerať sa teda treba v prvom rade viac na prípravu než na zachraňovanie už ťažko riešiteľných situácií, ktoré dospeli k rozchodu. Pod prípravou myslím aj kresťanskú výchovu k hodnotovému systému. Počas samotnej snúbeneckej náuky je v niektorých prípadoch lepšie uznať, že situácia nie je na uzavretie zväzku zrelá. Dôležité je i sprevádzanie počas trvania manželstva, vo chvíľach, keď sa objavujú náznaky konfliktov, ktoré ak sú neriešené, prechádzajú aj do rozvodov.

Na zvládanie kríz vo vzťahu teda treba upozorňovať nielen snúbencov, ale formovať potom aj mladomanželov?

Svätá stolica nedávno vydala katechézu na sprevádzanie manželov. Formovanie k  prežívaniu manželstva sa teda nemôže obmedziť na snúbeneckú prípravu. Aj na kňazstvo sa mladý človek najprv pripravuje päť-šesť rokov, ale potom je úlohou Cirkvi dávať mu permanentnú formáciu počas celého kňazského života. Manželstvo je rovnako dôležitá sviatosť, takže je tiež potrebné okrem prípravy aj sprevádzanie najmä v prvých rokoch spoločného života, keď si mladomanželia v  novej situácii hľadajú k sebe správnu cestu, ktorá je iná ako snúbenecká.

Je na tomto poli ešte dosť práce?

Keď hovoríme o vytváraní centier na prácu s manželmi a rodinami, tak v tejto oblasti je ešte veľa nevyužitého priestoru na spoluprácu medzi duchovnými a  laickými pármi, ktoré sú v tomto kontexte pre mladomanželov najdôveryhodnejším partnerom na dialóg. Môžu totiž hovoriť konkrétne o skúsenostiach s prekonávaním kríz, čo vytvára reťaz vzájomnej dôvery. V niektorých prípadoch je potrebná pomoc formou odborného poradenstva, ale niekedy stačí, aby sa vo farnostiach vytvárali živé manželské spoločenstvá, ktoré sa delia o svoju vieru aj osobný život a na báze priateľstiev sa podporujú. Ak to tak bude, tak farnosti budú naozaj vyzerať ako rodiny rodín, čo bude na prospech celej Cirkvi. Samozrejme, nie všetko sa dá narysovať za stolom, lebo život niekedy prinesie oveľa náročnejšie situácie, než si pri príprave ideálneho pastoračného plánu zakreslíme.

Ako hľadá Cirkev možnosti prijatia rozvedených katolíkov?

Každý rozvod je tragédia, sklamanie. Nikto sa z neho neteší, lebo je to zakončenie postupného odcudzovania dvoch ľudí, ktorí boli presvedčení, že sa spájajú na celý život. Pristupovať k nim teda treba s maximálnou citlivosťou. Cirkev pozná aj inštitút manželskej rozluky, akéhosi odobrenia rozlúčenia manželstva, ak by jedna zo strán alebo jej deti boli ohrozené morálne či fyzicky. V takejto situácii má nevinná stránka nielen právo, ale dokonca povinnosť chrániť život seba alebo svojich detí, a to aj opustením manželského spolužitia. Avšak s vedomím, že samotný zväzok nezaniká. Ak to má mať kvôli zabezpečeniu občianskych práv aj formu civilného rozvodu, Cirkev to dokáže akceptovať ako nevyhnutnosť, ktorá má zachrániť nevinnú stranu. K  týmto ľuďom treba pristupovať s o to väčšou podporou, pretože trpia už samotnou situáciou, v ktorej sa nachádzajú, často spojenou s  psychickým či fyzickým násilím. Nevinná stránka zostáva v takomto prípade aj naďalej zasadená do sviatostného života, nie je dôvod upustiť od plného začlenenia v Cirkvi.

Iná je však situácia tých, ktorí sa po rozvode rozhodli uzavrieť nový civilný zväzok.

To je v jednoznačnom protiklade s prísľubom nerozlučiteľnosti manželstva, ktorý bol daný a Cirkev ho vníma pred Bohom ako záväzný a  nezrušiteľný. Títo ľudia musia chápať, že vzhľadom na záväzky prijaté pred Božou tvárou nie sú v stave prijímať sviatosti, zvlášť Eucharistiu. Situácia je to mimoriadne bolestná, preto je každý prípad posudzovaný trochu inak. Na druhej strane, nemajú sa cítiť odtrhnutí od Božieho milosrdenstva, pretože svoj život neustále predkladajú Bohu. Ich stav neznamená vylúčenie z Cirkvi, iba zo sviatostného života. A to nie nejakým administratívnym úkonom cirkevného predstaviteľa, ale skutočnosťou, že ich život momentálne nezodpovedá Božiemu zámeru a prísľubu, ktorý dali. Podobne, ako to môže byť v iných situáciách, keď človek vedome, dobrovoľne a trvalo žije mimo Božích pravidiel, čím sa sám vylučuje. Musí sa to riešiť citlivo, ale aj spravodlivo, inak by sa znehodnocoval význam sviatosti v tých manželských zväzkoch, ktoré sa napriek mnohým pokušeniam a trápeniam usilujú svoj sľub dodržať.

Môže sa i kresťan s bremenom nemožnosti prístupu k sviatostiam cítiť v Cirkvi vítaný?

Cirkev je spoločenstvo nedokonalých, hriešnikov. Každý prípad sa skúma osobitne a skutočne je ho možné posúdiť len Božou pravdou a  spravodlivosťou, lebo iba Boh pozná zákutia srdca človeka. Cirkev má isté pravidlá vnútorného aj vonkajšieho života, ktoré je potrebné dodržiavať. Spomeňme si na stretnutie Ježiša so Samaritánkou. Hovorí jej, že má pravdu, keď vraví, že nemá muža – lebo mala piatich a ani ten posledný nie je jej muž. Povedať pravdu tu nie je urážka, len skonštatovanie situácie. Aj za takýmito slovami sa môže skrývať súcit, láska a povzbudenie hľadať možnosti žiť podľa Božieho zákona. Sprevádzanie rozvedených, ktorí žijú v nových, z cirkevného hľadiska neregulárnych zväzkoch, je súčasťou obrazu Cirkvi, ktorý reprezentuje milosrdnú Božiu tvár a nikdy pred človekom neuzatvára možnosť hľadania riešenia. Niekedy dokonca existuje aj v rámci cirkevných pravidiel, len sa ju nikto nepokúsil preskúmať.

Prečo viacerí katolíci nevyužijú toto skúmanie platnosti uzavretia manželstva, ktoré môže v oprávnených prípadoch vyústiť v nulitu? Je tento proces zraňujúci?

Zraňujúci je v  tom, že ma núti skúmať a pripomínať si to, čo v istom zmysle vnímam ako zlyhanie. Zároveň však môže ísť o oslobodzujúci proces, pretože cieľom nie je administratívne vyriešenie alebo akýsi katolícky rozvod, ako to niektorí pohŕdavo nazývajú, ale zistenie pravdy. Tá môže byť i bolestivá, keď sa ukáže, že nie je dôvod na vyhlásenie nulity, lebo zlyhanie prišlo až počas trvania manželstva. Žiaľ, niekedy sa zistí, že niektoré katolícke manželstvá boli uzatvorené síce ľahkovážne, ale platne, ľuďmi, ktorých osobný život viery nebol príliš hlboký. Oslobodzujúce však môže byť, keď zistím, že v omyle alebo dobrej viere som vstúpil do zväzku, ktorý v skutočnosti platne uzatvorený nebol, pretože nespĺňal základné kritériá. Smutné je, že pre stránku, ktorá nevníma závažnosť sviatostnosti manželstva, je otázka skúmania platnosti často ľahostajná – chápe ju len ako obťažujúcu procedúru, partnera chce vytrestať a sťažiť mu cestu k získaniu slobody sviatostného života, preto úmyselne zahmlieva skutočnosti. Cirkevný súd tak síce má silné indície, že manželstvo bolo uzavreté neplatne, ale nemá možnosť dopracovať sa k morálne ospravedlniteľnému rozsudku o neplatnosti.

Vzhľadom na nemalý počet rozvodov je potrebné viac zaškoliť kňazov vo farnostiach ako pristupovať k pastorácii tejto časti veriacich?

V rámci Rady Konferencie biskupov Slovenska pre rodinu pracujeme tento rok na programoch, ktoré by zlepšili prípravu duchovenstva – už od seminárnych čias a potom aj v rámci permanentnej formácie – k väčšiemu scitlivovaniu na osobitnú špecifickú prácu s rodinami. Aby aj vo farnostiach bolo vytvárané „family friendly“ prostredie pri pastorácii. Školenia či predpisy sú dobré, ale každý kňaz má byť otcom a má teda v sebe pestovať starostlivosť aj zodpovednú lásku voči tým, ktorí sú mu zverení. To robí v miere svojich prirodzených aj nadprirodzených schopností. Niekomu sa to darí viac, inému menej, lebo je to i vec ľudskej zrelosti, nielen formálne získaných vedomostí. Tie môžu pomôcť, ale v konečnom dôsledku je hlavným kritériom osobný prístup. Ten vycíti každý človek, ktorý vstupuje do dialógu s kňazom, predkladajúc mu s dôverou svoje ťažkosti s očakávaním pochopenia a prijatia.