Komentár

Zasvätený život je pre Cirkev veľký dar. Rád by som preto poukázal na to, čo zasvätenému životu predchádza, a to je povolanie.

Fanúšikovia na svahu ani my ostatní doma pri obrazovkách sme sa minulú sobotu nevedeli dočkať jazdy našej Petry Vlhovej. V duchu i nahlas sme ju hnali na prvé miesto. No potom to ticho, zdesenie a azda i modlitba na perách. Len nech je v poriadku, Bože, len nech je v poriadku!

Nevieme presne posúdiť, či je naozaj pravda, že spoločnosť, ba celé ľudstvo ešte nikdy nebolo také rozdelené ako dnes. Určite to tak však pociťujeme – medzi sebou i medzi národmi. Ale už z Biblie vieme o  zmätení jazykov a  poznáme z nej aj ďalšie príbehy rozdelenia. Pričom ten prvý sa udial už v raji. Jeho následkom dodnes nevieme plne pochopiť ani si predstaviť, v akej jednote navzájom i s Bohom bolo celé stvorenie na siedmy deň.

Do predvianočnej atmosféry zasiahlo (nielen) v Prahe vražedné šialenstvo, ktoré sa tri dni pred Štedrým dňom rozpútalo na filozofickej fakulte. Veľmi ťažko som sa s touto udalosťou vyrovnával aj ja.

Keď Vatikán pred Vianocami zverejnil deklaráciu o možnosti požehnávania párov rovnakého pohlavia, vyvolalo to zmiešané reakcie. Progresívna scéna vítala tento krok s nadšením, že Cirkev vychádza v ústrety sexuálnym menšinám. Naopak, ultrakonzervatívci ostali zarazení a dokonca sa objavili názory, že takéto požehnania sú rúhaním. Ani umiernená kresťanská scéna nevedela k tejto téme zaujať úplne jasné stanovisko. Dôkazom toho sú vyhlásenia niektorých biskupských konferencií, ktoré označujú tento krok za gesto pozornosti, no musia sa so znením deklarácie ešte lepšie oboznámiť.