Nihil obstat pre čistotu viery

V dnešnej dobe máme k dispozícii veľa duchovnej literatúry, ale nie každá je v súlade s učením Cirkvi. Ako to rozlíšiť?

OĽGA, ZÁPADNÉ SLOVENSKO

Daniel Dian 25.11.2023
Nihil obstat pre čistotu viery

Cirkev oddávna veľmi dôsledne dbala, aby sa do rúk veriacich nedostávali knihy, ktoré by narúšali čistotu viery. Ilustračná snímka: Erika Litváková

Otázka je nielen zaujímavá, ale aj dôležitá, pretože písané slovo má veľký vplyv. Túto skutočnosť si na počiatku kristianizácie našich predkov silno uvedomovali aj solúnski bratia sv. Cyril a Metod a po nich celá plejáda osobností, ktorým na srdci ležala duchovná formácia človeka. Preto zakladali rôzne noviny, časopisy a nakladateľstvá, v ktorých vychádzala náboženská i odborná literatúra.

ODBORNÍ CENZORI

V katolíckych vydavateľstvách sa dodržiavala zásada, že odborní cenzori boli ručiteľmi neporušenej náuky v oblasti viery a mravov. Dnes je tu naozaj záplava rôznych nakladateľstiev, ktoré v snahe byť ziskové vydávajú rôznu literatúru nevynímajúc ani literatúru náboženskú.

Ako teda zistiť, ktorá literatúra nie je v rozpore s náukou Cirkvi? Cirkev odpradávna veľmi dôsledne strážila čistotu viery a dbala, aby sa do rúk veriacich nedostávali knihy, ktoré by ju narúšali.

Medzi prvé známe diela, ktoré Cirkev nielenže neodporúčala, ale výslovne dala zničiť v záujme stráženia čistoty viery, bola poéma Thálie od kňaza Aria v roku 325, ktorý spochybňoval božstvo Ježiša Krista.

Už v roku 496 vydal pápež Gelasius I. zoznam kníh, ktoré nemali veriaci čítať. Boli to apokryfy, kacírske knihy alebo knihy prešpikované poverami. Po vynájdení kníhtlače sa knihy stali oveľa dostupnejšími a šírili náuky, ktoré Cirkev nemohla prijať.

Buly pápeža Alexandra VI. a Leva XI. zo začiatku 16. storočia zakazovali tlačiarom pod prísnymi trestami tlačiť knihy bez predchádzajúceho cirkevného povolenia, takzvaného nihil obstat (z lat. nič neprekáža) a imprimatur, respektíve imprimi potest (povolenie tlačiť dielo biskupom, ordinárom či rehoľným predstaveným).

POŠKODENIE VIERY A MRAVOV

V rokoch 1559 až 1966 bol v platnosti pre člena Katolíckej cirkvi takzvaný Index librorum prohibitum (Index zakázaných kníh) – oficiálny zoznam publikácií, ktoré bolo zakázané čítať.

Zakázané spisy mohli poškodiť vieru a mravy veriacich a odporovali katolíckej vierouke. Knihy zo spomínaného zoznamu nesmeli katolíci čítať, prechovávať ani rozširovať. Následky nedodržania zákazu boli odstupňované, najvyšší trest za porušenie tohto zákazu bola exkomunikácia, teda vylúčenie z Cirkvi.

Treba si uvedomiť, že Cirkev ako strážkyňa čistoty viery a mravov si uvedomovala svoju zodpovednosť za ochranu viery svojich členov. Knihy, ktoré sa nachádzali v tomto zozname, mali škodlivý vplyv na duchovnú formáciu.

Na základe rozhodnutia pápeža Pavla VI. zverejnil kardinál Alfredo Ottaviani 14. júna 1966 oznámenie o zrušení indexu, ktorý tým prestal byť platným cirkevným zákonom, teda ten, kto číta z hľadiska viery nevhodnú literatúru, už nespadá pod cirkevný trest. To však neznamená, že každý môže vydávať akúkoľvek náboženskú literatúru.

NIHIL OBSTAT

Pre veriaceho človeka je stále najlepším odporúčaním vyjadrenie cirkevného cenzora, biskupa, ordinára alebo rehoľného predstaveného, že z hľadiska viery a mravov je nejaká literatúra bezpečná. Toto upravujú kánony Kódexu kánonického práva, ktoré sa týkajú hromadných oznamovacích prostriedkov vrátane kníh.

Neschválené knihy sa nemôžu distribuovať v chrámoch. Rúhanie proti Bohu, iný výklad viery alebo strach, to bol dôvod, prečo Cirkev niektoré knihy zakazovala.

Preto ak sa chceme v otázkach viery a mravov správne formovať, treba dávať pozor na to, či tá-ktorá kniha má toto schválenie na prvej strane diela – meno toho, kto dáva nihil obstat (biskupa alebo predstaveného rehole), miesto a protokolárne číslo.