Spiritualita kresťana spočíva v radosti
Moja túžba je žiť radostný, pokojný život v spokojnej rodine. Niekedy som slabá a upadnem, konám hriešne, no pravidelne sa spovedám a prosím Boha, nech mi nedovolí, aby som ho niekedy opustila. Stále ma prenasleduje myšlienka, či je možné žiť radostný život a súčasne byť dobrý kresťan. Či Boh od nás nežiada skôr utrpenie, trápenie a bolesť, aby sme sa mu mohli priblížiť. Ako to je?
EVA, STREDNÉ SLOVENSKO
Náš životný štýl je s radosťou slúžiť Pánovi a ľuďom. Ilustračná snímka: Človek a Viera/Jakub Hunal
Katolícke náboženstvo je zjavené – to znamená, že Boh nám zjavil všetko podstatné: Kto je on, kto sme my, aký je náš pôvod, čo sa stalo, že je tu zlo, aký vzťah máme mať k Bohu, kde sa vzala bolesť, prečo máme zomrieť, čo bude po smrti, ako je to tu nastavené, kto a prečo nás prišiel zachrániť...
RADOSTNÁ ZVESŤ
V jadre Božieho zjavenia je radostná zvesť. Priniesol nám ju Pán Ježiš a spočíva v tom, že Boh je náš Otec a chce nás mať pri sebe v nebi. Po celú večnosť. Aby sme tam došli, dal nám prostriedky a niektoré z nich spomína aj naša čitateľka. A spomeňme ich aj my: Sväté písmo, sviatosti, modlitba, dobré skutky, sebazápory... A keďže evanjelium je radostná zvesť, tak ju máme prijať s radosťou, s nadšením.
Kto to urobil, patrí medzi najkvalitnejších, najkrajších ľudí, akí kedy chodili po zemi. Nazvali sme ich svätci. A nech niekto ukáže, ktorý svätec bol trvalo smutný... Takých nebolo. Takí nie sú skutočne svätí. Prečo? Lebo Boh radosti by v nich „naplno“ nežil. Radostná zvesť by bola zaliata ich smútkom.
Svätý Filip Neri to dobre povedal: „Smutný svätec – žiadny svätec.“ A ešte: „Neexistuje pravá čnosť bez radosti!“ Aj svätý Pavol prízvukuje: „Ustavične sa radujte v Pánovi! Opakujem: Radujte sa!“ (Flp 4, 4 – 7). Pre istotu to prízvukuje dokonca dvakrát, ak by sme to náhodou prepočuli.
Saleziánski svätci don Bosco i Dominik Savio to tvrdia unisono: „Pre nás svätosť spočíva v tom, že sme veľmi veselí.“ Ba radosť je ochrana proti hriechu. Diabol sa najviac bojí čistého, radostného človeka.
NAŠA RADOSTNÁ VIERA
Čitateľke i tým, ktorí by len v utrpení a smútku videli zmysel kresťanstva, ponúkam ešte nasledujúce postrehy.
Naša viera má byť veľkonočná, teda radostná, lebo Pán za nás zomrel, vstal z mŕtvych a daroval nám božskú prirodzenosť. Opakujem: božskú! Preto naša viera má byť zafarbená radosťou. Má mať tón radosti! Preto radostný život mám povinnosť žiť. Ba mám až jasať – ako Panna Mária. To povedala pri návšteve Alžbety: Velebí moja duša Pána a môj duch jasá... A bolesť mám zaliať láskou, ako to urobila ona.
Keďže náš Boh je Bohom života a radosti, máme o ňom svedčiť radosťou. To musí byť každému jasné! To je naša spiritualita – som radostné milované Božie dieťa, dokonca po krste s jeho prirodzenosťou. Skoro „neuveriteľné“, ale pravdivé! Smútok, osamelosť, beznádej, neistota je spiritualita diabla. Máme sa jej chrániť, lebo patrí medzi najväčšie zlo. Boh od nás utrpenie nežiada, ale môže ho dopustiť. On vie najlepšie prečo.
RADOSŤOU SA SKRÁŠĽUJEME
Čitateľka uvažuje, či: „Boh skôr nežiada od nás utrpenie, trápenie a bolesť, aby sme sa k nemu mohli priblížiť.“ Duch evanjelia je iný. Pravda je taká, že s Bohom sa najviac zjednotíme láskou, lebo on je láska. Utrpenie teda nevyhľadávame, ale ak príde a prijmeme ho s láskou, to nás zjednocuje s Pánom... Ba prinesie nám to radosť.
Avšak náš životný štýl je s radosťou slúžiť Pánovi a ľuďom. Vtedy sa skrášľujeme a pripravujeme na večnosť, na nebo. A to prajem vám všetkým aj našej čitateľke.