Svieca ako znak Krista

 Zmysel hromničných sviec dokážeme pochopiť vtedy, keď sa pozrieme na ich miesto v liturgii sviatku Obetovania Pána, ktorý je po 40 dňoch od Vianoc ich vzácnou ozvenou.

Pôvod a súčasný obrad

V  základoch tohto sviatku stojí biblická udalosť z Jeruzalemského chrámu, ktorej ústredným motívom je stretnutie so Simeonom. Berie na ruky malého Ježiša a vyslovuje chválospev Bohu o Kristovi: „Svetlo na osvietenie pohanov“ (Lk 2, 32).

Tento sviatok sa už na konci 4. storočia vyznačoval slávnostným sprievodom zakončeným svätou omšou. Sprievod sa postupom času obohatil o svetlo. V 5. storočí je takto známy zrejme aj v rímskom prostredí, kde mohol mať význam v nahradení praktík, ktoré sa tradične konali ako pohanský sprievod Rímom.

Samotné požehnávanie sviec je neskoršie, pravdepodobne z konca 1. tisícročia (z vtedajšej Galie). Súčasný obrad nám dáva na výber dve modlitby požehnania, ktoré jasne určujú prvotné a podstatné použitie sviec.

Osvieť naše srdcia

„Bože, pôvodca a zdroj všetkého svetla… požehnaj tieto sviece, ktoré ponesieme v sprievode na tvoju oslavu, a veď nás cestou čnosti, aby sme vošli do svetla večnej slávy.“

A ďalej: „Osvieť naše srdcia nehasnúcim svetlom viery, aby sme všetci, čo vstúpime do tvojho chrámu so zažatými sviecami, šťastlivo vošli do svetla tvojej slávy.“ Súčasťou obradu je teda procesia všetkých alebo aspoň niektorých veriacich spolu s kňazom, pričom nesú v rukách zažaté sviece.

Nepredpokladá sa (a ani nepripúšťa) mať so sebou „zásobu“ sviec len kvôli tomu, aby sa požehnali bez použitia pri procesii. Podobne je to napríklad aj s ratolesťami na Palmovú (Kvetnú) nedeľu.

Ľudové vnímanie

Keď teraz nestratíme zo zreteľa liturgickú hodnotu týchto sviec, môžeme sa pozrieť aj na ich ľudové použitie. V dávnych dobách bol začiatok februára prechodom medzi zimou a jarou. U Slovanov bol v tieto dni zrejme sviatok k pocte Perúna, boha ohňa a hromov.

Takto popri kresťanskej liturgii zostávali v povedomí ľudí niektoré zvyky. Hromničné sviečky bývali v každej domácnosti a používali sa ako ochrana pred búrkou a hromom. Chránili nielen obydlie, ale aj úrodu.

Zapaľovali sa aj pri umierajúcom, aby sa mu ľahšie odchádzalo na druhý svet, a pri mŕtvom ako ochrana pred nečistými silami a tiež, aby mu svietili počas cesty na druhý svet.

Dôvera v Božiu ochranu

Aj v súčasnosti môže byť hromničná svieca, zapálená počas búrky, prejavom viery a dôvery voči Bohu na rozdiel od poverčivosti, či dokonca určitej „renesancie“ starých slovanských kultov a božstiev. Ale pripomína nám aj náš kresťanský postoj k zomieraniu a smrti.

Hromničné sviece treba vidieť v súvise s pravým svetlom, ktoré prišlo na svet (porov. Jn 1, 9), ako aj s veľkonočnou sviecou a s našou krstnou sviecou. Kristovo svetlo zostáva aj po skončení pozemského života, veď sa modlíme: „Odpočinutie večné daj im, Pane, a svetlo večné nech im svieti.“

Prvoradý význam je teda v tom, aby sme kráčali vo svetle (porov. 1 Jn 1, 7). Výstižné sú slová Cirkvi, uvedené v Direktóriu o ľudovej zbožnosti a liturgii (bod 123): „Sviatok 2. februára si zachováva ľudový charakter.

Jednako je však potrebné, aby plne zodpovedal pôvodnému zmyslu sviatku… Svieca, ktorá sa uchováva v domácnostiach, má byť pre veriacich znakom Krista, ktorý je ‚svetlo sveta‘, a teda dôvodom na prejavovanie viery.“