Nech nevíťazí povrchná komunikácia

Žijeme v dobe povrchnej komunikácie. Hoci komunikujeme, aby nám druhí porozumeli, často sa nám stáva, že dialóg vedieme laxne. Niekedy len preto, aby sme vyplnili priestor stretnutia a času. Je to akési mlátenie prázdnych klasov, v ktorých niet zrna. „Ako sa máš? Čo máš nové? Ako si žiješ?“

Jednoduché otázky s ešte ľahšími odpoveďami. „Fajn. Ako nikdy predtým. Nad pomery.“ Zostáva nám málo času na hlbšie poznanie druhého človeka a jeho sveta. 

Sociálna komunikácia 

Sociálnou komunikáciou rozumieme vzájomné odovzdávanie informácií, správ či významov medzi jednotlivcami alebo skupinami v kontexte sociálneho styku. V užšom nazeraní ide o individuálne oznamovanie, výmenu informácií a v širšom zase o odosielanie správ v procese socio–kultúrnej, prípadne ekonomickej činnosti.

Špecifickými formami ľudskej komunikácie je hovorená a písaná reč (jazyk); komunikácia robí ľudský a sociálny život praktický, čiže zabezpečuje jeho organizáciu. Má tiež sociálnu funkciu. Nemôže existovať bez systému znakov a pravidiel. Každý znak má svoj význam a navyše komunikácia je špecifický druh sociálnej interakcie (porov. Milan Nákonečný, Sociální psychologie, 1999). To znamená, že sa ňou významným spôsobom navzájom ovplyvňujeme, či už si to uvedomujeme, alebo nie. 

Rozlišujeme rôzne úrovne a druhy sociálnej komunikácie. Poznáme makroúroveň, v rámci ktorej nás počas celého života komunikačne ovplyvňujú väčšie sociálne skupiny na úrovni spoločnosti. Príkladom makroúrovne komunikácie môže byť pôsobenie Cirkvi, alebo štátu v zastúpení vlády, parlamentu či súdnej moci, ale aj napríklad komunikačné „výpady“ politickýh strán pred voľbami či promo akcie neziskových organizácií.

V kontexte mezoúrovne sa uplatňuje komunikácia prostredníctvom vlastnej aktivity; kultúrnou, občianskou alebo spoločenskou angažovanosťou sa vo vzťahu k užšiemu či širšiemu spoločenskému prostrediu. Ak sa rozprávame o mikroúrovni, v komunikácii máme na mysli dialóg medzi dvojicami, členmi rodiny a sociálnymi skupinami, voči ktorým disponujeme hlbšími, osobnejšími vzťahmi. 

Zastavme sa nakrátko ešte pri druhoch komunikácie. Intrapersonálna komunikácia sa chápe ako individuálne zámerné získavanie informácií z rôznych zdrojov (internet, archív, médiá a podobne). Hľadáme, objavujeme a nové poznatky sú špecifickým priestorom pre našu vnútornú komunikáciu.

Tento navonok neprejavený dialóg nás ovplyvňuje viac, ako si myslíme. Niet pochybností, že akými informáciami sme „sýtení“, takými často exponuje aj náš komunikačný prejav. Interpersonálna komunikácia je najčastejšie ponímajúca v prejave vzájomného stretnutia dvoch ľudí a ich dialógu.

Pri manažérskej komunikácii vnímame konverzáciu na základe rovnice nadriadaný a podriadný, organizácie či inštitúcie alebo zamestnanca, prípadne člena.

Masová komunikácia obstaraná médiami rôzneho druhu patrí k fenoménom dnešnej doby. Ak niekto chce osloviť davy a získať si ich, je to jedinečná príležitosť ako to uskutočniť.  

Na druhej strane je poslucháč

Komunikačný proces má niekoľko zložiek. Patrí sem komunikátor, čiže ten, kto odovzdáva informáciu. Ďalej komunikant, teda ten, kto ju prijíma. Komunikačným kanálom rozumieme spôsob, cestu akou odovzdávame komuniké, čiže obsah, ktorý chceme, aby druhá strana prijala a pochopila, ako si to my želáme.

Aj preto je vhodné upozorniť, že naša lingvistická rovina komunikácie (rečnícky prejav), paralingvistická rovina (intonácia, zafarbenie či intonácia hlasu, objem vyprodukovaných slov), ale najmä extralingvistická rovina (interpersonálne zóny – proxemika, haptika, mimika) môžu zásadne ovplyvniť poslucháča a prijímateľa správy.  

Možno nám pomôže príhoda zo života svätého Jána Bosca. Keď ho cez prázdniny v roku 1838 pozvali do Alfiana, aby tam kázal, dôkladne sa pripravil. Neskôr sa spýtal miestneho farára Giuseppe Palata, čo si o jeho kázni myslí: „Bola veľmi pekná, dobre vypracovaná, stanete sa dobrým kazateľom.“

Pokračoval však: „Problém je v tom, že jej rozumel môj brat – kňaz, ja a azda aj niekto iný.“ A nakoniec mu odporučil: „Zanechajte klasický štýl, rozprávajte nárečím, ľudovo. Namiesto úvah používajte príklady, jednoduché a praktické podobenstvá. Pamätajte si, že ľudia sa ťažko sústreďujú a pravdy viery treba vysvetľovať čo najjednoduchším spôsobom.“

Sám don Bosco priznal, že to bola jedna z najcennejších rád, akú kedy v živote dostal. Riadil sa ňou v svojich kázňach, pri vyučovaní katechizmu i pri písaní kníh. (porov. Teresio Bosco, Don Bosco, 1991)

Tieto slová svojím spôsobom platia pre efektívnu komunikáciu, vedenie dialógu. Keď chceme, aby nám iní porozumeli, prijali našu výzvu, získali sme ľudí na našu stranu, je vhodné prispôsobiť štýl, formu komunikácie schopnostiam a intelektuálnej či duchovnej disponovanosti komunikanta.

Niektorí z nás prostredníctvom komunikácie vnucujú ľuďom svoj pohľad na svet, vlastný model života a niekedy aj duchovné nazeranie. Buďme autentickí, ale zároveň zrozumiteľní. Prenechajme slobodu v dialógu. Je to dar, ktorý sme dostali od Boha a môžeme ho naplno využiť, keď komunikujeme s človekom nie povrchne, ale so záujmom.