V každom z nás je kúsok Arména

 „Arméni sú hrdí na to, že už v roku 301 prijali kresťanstvo za jediné štátne náboženstvo. Nešlo o zrovnoprávnenie s pohanským náboženstvom ako v Milánskom edikte z roku 313, ale o vyhlásenie kresťanstva za jediné štátne náboženstvo. Rím tak urobil až o takmer 80 rokov neskôr, v roku 380,“ vysvetľuje jerevanský rodák.

Hornatý kaukazský štát sa preto považuje za najstaršiu kresťanskú krajinu. „Každý Armén vám porozpráva základy histórie počnúc pristátím Noemovej archy na Ararate, ktorý je symbolom Arménska. A nezabudne pripomenúť, že vieru do krajiny priniesli priamo apoštoli Bartolomej a Tadeáš, čo sa odrazilo aj v oficiálnom názve - Svätá arménska apoštolská cirkev.“ Tá patrí medzi orientálne ortodoxné cirkvi. 

Kresťania medzi moslimami

Krajinu síce obklopujú prevažne moslimské štáty, Arméni sú verní kresťanstvu, čo ich v svojej histórii neraz stálo i život. „Milión a pol obyvateľov doplatilo životom na to, že odmietli konvertovať na islam. Stalo sa to pred sto rokmi, ale stále to veľmi bolí, keďže Turecko odmieta uznať fakt spáchania genocídy a ani len nevyjadrilo ľútosť.

Dokonca ani socialistické zriadenie nedokázalo potlačiť kresťanstvo v Arménsku. Preto sa tam pokojne chodilo do kostola a dokonca aj deti komunistických funkcionárov sa v nich bez problémov sobášili.“

Dôležitou osobnosťou je sv. Gregor z Nareku, ktorý patrí medzi 36 učiteľov Cirkvi. Pápež František mu tento titul udelil 12. apríla 2015, na sté výročie arménskej genocídy.

Starodávne chrámy na každom kroku

Hlavou 9-miliónovej cirkvi je patriarcha – katolikos. Sídli v Ečmiadzine neďaleko hlavného mesta, ako inak, v najstaršej funkčnej kresťanskej katedrále na svete - zo štvrtého storočia. „Prakticky v každej dedine sa zachoval nejaký skvost zo 7., z 9. či 10. storočia zapísaný do svetového dedičstva Unesco.“ Aj preto sa Arménsko nazýva krajinou kostolov a kláštorov. 

Od tých našich sa líšia architektúrou aj výzdobou. „Arménsky katolikos na Chalcedónskom cirkevnom koncile chýbal,“ objasňuje Slovák arménskeho pôvodu, „preto dodržiavame cirkevné tradície a zvyky prijaté pred rokom 451. Steny kostolov sú úplne holé, v interiéri smie byť zdobený jedine oltár, dokonca ani vitráže nie sú povolené. Rovnako chýba ikonostas – predel medzi loďou a svätyňou chrámu - namiesto neho je záves. Podľa správnosti, v kostoloch nesmú byť lavice, pretože veriaci majú buď stáť, alebo kľačať.

V ostatnom období ale niektoré novšie kostoly túto tradíciu, zrejme pod ťarchou doby a spohodlnenia ľudí, porušujú - ako napríklad veľká Katedrála sv. Gregora Osvietiteľa v Jerevane, do ktorej sa zmestí vyše 2 000 ľudí.“ Zaujímavosťou však je, že pri Eucharistii sa na rozdiel od pravoslávnych cirkví používa nekvasený chlieb a čisté s vodou nezmiešané víno. 

Namiesto zdobených kostolov majú zdobené kríže

Neprehliadnuteľným je typický arménsky kríž chačkar, ktorý na rozdiel od strohých stien kostolov vyzerá ako vyšívaný.

„Keďže arménski majstri sa nesmeli realizovať na zdobení kostolov, svoje umenie začali aplikovať na chač-qaroch, čo v preklade znamená kríž-kameň. Je to mimoriadne náročná práca. Niektoré chačkary sa vyhlbujú aj v siedmich vrstvách a robí sa na tom roky. Predstavte si, že v druhom roku práce budete mať zlý deň a klepnete kladivom tak nešikovne, že zničíte ornament v šiestej vrstve, čo sa nebude dať opraviť. Majstri vyrábajúci chačkari sa tešia v Arménsku veľkej úcte, v minulosti pre vdychovanie kamenného prachu nežili dlhšie ako 30 rokov, ale napriek tomu im to stálo za to.“

Nájdeme ich aj na Slovensku – dva v Bratislave a jeden v Košiciach. Symbolizujú pamätník, náhrobný kameň či pamiatku na nejakú významnú udalosť.

Krvavé obety prinášajú aj dnes

Od začiatku sú súčasťou kresťanstva, a kým v časoch pohanstva išlo o vykúpenie sa krvou obetovaného zvieraťa, dnes v Arménsku znamenajú prejav lásky a snahy o pomoc chudobným.

Vahram Chuguryan hovorí: „Významnú úlohu pri rituáli obetovania zohráva soľ, ktorú kňaz požehná. Samotný obrad sa volá matagh, čo v preklade z arménčiny znamená podávanie soli (mat-ucel agh), ktorá symbolizuje očistný význam. Nie je náhoda, že kňaz nepožehnáva obetované zviera, ale práve soľ. Samotný Ježiš povedal svojim apoštolom: ‚Vy ste soľ zeme ‘“ (Mt 5, 13).

Mäso zo zvieraťa sa musí variť hneď v deň vykonania obete a bez soli. Solí sa až pri stole. „V dnešnom modernom Arménsku sa mäso rozdáva prevažne susedom alebo do starobincov či do sirotincov.“

Nedosiahnuteľný národný symbol

Najstaršie kostoly, najstarší kresťania i ďalšie historické naj. „Územie dnešného Arménska považujú za jedno z prvých osídlených na svete – už od roku 5550 pred Kristom,“ osvetľuje dlhoročný novinár s arménskymi koreňmi dávnu históriu rodnej zeme. 

Ku kedysi rozlohou obrovskej krajine patrili tri moria - Čierne, Kaspické a Stredozemné i s bájnym vrchom Ararat, na ktorom podľa Biblie pristál Noe so svojou archou. „Arméni preto žartujú, že každý na svete je tak trochu Armén, keďže život po potope sa začal na Ararate a až z Arménska sa všetci rozišli po zemeguli.“ 

Dnes zostal z Veľkého Arménska len malý vnútrozemský štát a spomínaný vrch sa ocitol na území dnešného Turecka. Pre napäté vzťahy so západným susedom je preto pre väčšinu Arménov nedosiahnuteľným turistickým cieľom. 

Najkrajší pohľad na Ararat je však podľa hrdého Slováka z Arménska práve z druhej strany hranice a stále patrí medzi ich najväčší národný symbol, čo sa, samozrejme, nepáči Turecku. „Za socializmu sa Ankara dokonca sťažovala do Moskvy a dožadovala sa, aby sporný vrch Arménska republika odstránila zo svojho štátneho znaku, keďže nie je na ich území. Arméni vtedy reagovali, že Turecko by potom muselo zo svojich symbolov odstrániť mesiac, keďže rovnako nie je na ich území. Téma bola uzavretá.“ 

Z vojnou zmietaného Arménska na Slovensko

Prenasledovania, vojny či násilné vyvražďovania. Počas stáročí obyvatelia malého ázijského štátu prežili mnoho ťažkých rokov. Napriek tomu je to srdečný, úprimný a pohostinný národ, ktorý tragédie posilnili. 

Milióny Arménov museli svoju rodnú zem opustiť, najviac ich bolo medzi rokmi 1915 – 1923 počas genocídy. Neskôr v 90. rokoch 20. storočia utekali pre vojnové konflikty. Vtedy bola medzi nimi i rodina Vahrama Chuguryana: „Dočasne opustili Jerevan v roku 1993, keď zúrila vojna medzi Azerbajdžanom a Náhorným Karabachom, v dôsledku ktorej sa Arménsko ocitlo v totálnej blokáde medzi Tureckom a Azerbajdžanom. V krajine chýbala elektrina, plyn, kúrenie, benzín, voda - bolo to veľmi zlé obdobie.“

Druhý domov našli na Slovensku a kvôli štúdiu, práci a rodine trvá dočasný stav dodnes. 
Vysokoškolské časy prežil rodený Armén na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, kde spoznal aj manželku Simonu. Postupne do ich rodiny pribudli 3 deti. Na Slovensku žije dlhšie než v rodnej zemi, aj preto sa už za cudzinca nepovažuje. Na Arménsko však nedá dopustiť. Po celý rok sa v rodine snažia dodržiavať tak arménske, ako i slovenské tradície a zvyky.

Slovensko-arménske sviatky

Narodenie aj Zjavenie Pána oslavujú Arméni v jeden deň – 6. januára. Vianoce majú pre nich čisto duchovný, nie materiálny význam. Väčším a významnejším sviatkom je však rovnako ako u nás Veľká noc. 

Kvôli deťom dodržiavajú na Vianoce prevažne slovenské tradície. Darčeky sa napríklad v Arménsku veľmi nenosia, keď, tak skôr na Silvestra. „Z toho, čo si pamätám z detstva, keď som žil v Jerevane, na stole nesmie chýbať červené víno, ryba a harisa, čo sú varené krúpky pomiešané s rozvareným hydinovým mäsom,“ spomína na arménske vianočné zvyky.

„Ľudia prichádzajú do kostolov deň pred Vianocami po Betlehemské svetlo. Horiacu sviečku potom nesú domov a zapaľujú ďalšie sviečky. Tie potom horia aj celý nasledujúci deň. Celá rodina si užíva očistný požehnaný plameň. Deň po Vianociach nosia ľudia do kostolov vodu, ktorá má po požehnaní rovnako ako plameň prispieť k očiste obydlia a samotných členov rodiny,“ uzatvára Vahram Chuguryan.