Vymaniť sa spod týrania vyžaduje odvahu

Týrané ženy sa často ocitnú na ulici, nezriedka preto, že otehotneli. Obete domáceho násilia sú najčastejšie ženy od 20 do 30 rokov, zo sociálne slabších, dysfunkčných alebo neúplných rodín. Útrapy zažívali od detstva a ako mladé ženy potom tvoria rizikovú skupinu – po dlhoročnom citovom strádaní, v túžbe po šťastí a rodine, začnú žiť s prvým partnerom, ktorému uveria. Prílišná dôverčivosť sa im však obvykle vypomstí.

Mená žien, ktoré pre KN podali svoje svedectvo, sú na ich ochranu zmenené. Rovnako neuvádzame ani presné miesto, kde sa zariadenie nachádza.

ADELA

Sympatická mladá žena má len niečo po dvadsiatke. Veľké smutné oči, dlhé tmavé vlasy, pekné črty tváre. Napriek nízkemu veku zažila už veľa negatívneho.

BITKY, NADÁVKY, PONIŽOVANIE

Adela pochádza z Turca. Vyučila sa za dámsku krajčírku. Od piatich rokov vyrastala v detskom domove. Matka s otcom sa rozišli, deti sa ocitli na ulici. V domove jej z materiálneho hľadiska nič nechýbalo. Horšie to bolo po emocionálnej stránke, lebo nikto z  rodiny ju nenavštevoval. Zostala tam až do dospelosti, potom odišla načas bývať k bratovi.

Našla si priateľa, všetko bolo v poriadku, kým sa nezačali prejavovať jeho násilnícke sklony. „Často ma bil, aj pre maličkosti. Ponižoval ma pred svojou rodinou, škaredo mi nadával. A bolo to horšie a horšie. Nikto sa ma nezastal.“ S partnerom má päťročného syna. Odmalička sa všetkému prizeral a zanechalo to v ňom psychickú traumu. „Často ma pred otcom bránil. Keď videl, že ma bije, plakal, kričal. Niekedy ma chcel chrániť vlastným telom. Mal iba dva roky. Jeho, našťastie, otec nebil.“

Okrem bitiek zažila Adela aj hlad a chudobu. Popritom sa veľakrát stretla s názorom, že keď muž ženu bije, tak ju ľúbi. Nedokáže sa s tým stotožniť a nerozumie ženám, ktoré s tyranom napriek všetkému zostávajú.

SKONCOVAŤ SO VŠETKÝM

Po čase bola psychicky až tak na dne, že uvažovala o samovražde, robila si plány, ako svoj život ukončí. Našťastie to kvôli dieťaťu neurobila. „Začne vám byť všetko jedno a to môže byť nebezpečné. Aj ja som sa dostala do tohto štádia. Ale jedného dňa som nabrala odvahu a ušla som len v tom, čo som mala na sebe. Vzala som akurát kočík pre syna.“

ÁNO PRE ŽIVOT

Na pár dní skončili u jej brata, ale nemohli zostať dlho. Keď sa ocitla na ulici, zavolala na telefónne číslo Áno pre život a o pár hodín bola v novom domove. Urýchlene si musela nájsť bývanie, inak hrozilo, že by jej syna odobrali.

Napriek všetkému trestné oznámenie na partnera nepodala. Dnes si kladie otázku, ako mohla týranie vydržať tak dlho. Viac si uvedomuje svoju vlastnú hodnotu.

ABY NEBOL AKO OTEC

Po čase si opäť našla priateľa, s ktorým má druhé dieťa – ročnú dcérku. Ako sa však veci ďalej vyvinú, ešte nevie. V náhradnom domove žije s deťmi už rok. Spočiatku im bolo smutno, ale zvykli si, našli tu bezpečie, pokoj, porozumenie. Navštevujú psychologičku a synov stav sa čiastočne zlepšil.

„Spočiatku sa o mňa bál, keď som sa čo i len nachvíľu od neho vzdialila. Teraz sa už toľko nebojí, len mu vždy musím oznámiť, kam idem, hoci len do vedľajšej miestnosti. Snažím sa ho vychovávať tak, aby nebol taký ako jeho otec. Bojím sa, aby to, čo videl u neho, niekedy neopakoval.“

Cez deň je syn v škôlke, Adela sa zatiaľ stará o dcéru, nakúpi, čo treba, navarí. Varí veľmi rada, ale ešte radšej pečie. Popoludní sa hrajú alebo idú na prechádzku. „Niekedy mi príde ľúto, že mi nemá kto pomôcť, že som na deti sama. Keď nevládzem, občas si poplačem.“

VERÍ V LEPŠIU BUDÚCNOSŤ

Teší sa však, že deti sú zdravé. Má rada dni, keď je v službe sociálna pracovníčka Elena, ktorú si veľmi obľúbila. „Keď ona pracuje, hneď mám krajší deň,“ hovorí. Sem-tam zájde do kostola a zvažuje krst pre seba i deti.

Adelin mesačný príjem tvorí rodičovský príspevok a rodinné prídavky, spolu 460 eur. Keď zaplatí za ubytovanie, nakúpi stravu a pár drobností pre deti, veľa jej nezostáva. Synov otec sa s nimi nekontaktuje, neposiela ani peniaze, preto chce Adela podať žiadosť o náhradné výživné.

Zatiaľ sa však musí spoľahnúť len sama na seba. S terajším priateľom si rozumejú, dokonca jej občas finančne prispeje aj na chlapca. Plánujú spoločnú budúcnosť, podať žiadosť o sociálny byt a čím skôr žiť ako každá iná rodina.

MARÍNA

Je mama dvoch detí – trinásťročnej dcéry a desaťročného syna. Od manžela a otca ušli doslova zo dňa na deň. Dôvodom bol alkohol.

STUPŇUJÚCA SA AGRESIVITA

„Môj manžel si po práci rád vypil, až to prestalo mať únosnú mieru. Voči mne a deťom sa správal agresívne, viackrát sme ušli, aby sme sa schovali, viackrát bola privolaná policajná hliadka. Násilie sa časom stupňovalo nielen voči mne, ale i voči synovi, hoci len verbálnou formou,“ spomína.

Do náhradného dočasného domova prišli psychicky i fyzicky vyčerpaní. Tunajší zamestnanci jej dodali odvahu osamostatniť sa, podporili jej rozhodnutie postaviť sa s deťmi na vlastné nohy, poskytli psychologické a právne poradenstvo.

„Som veľmi vďačná za túto pomoc, vďaka nej som si mohla udržať prácu a nájsť vlastné bývanie. Momentálne som rozvedená, bývame v sociálnom byte, našla som si nového priateľa, ktorého majú rady i deti, a pribudol nám nový člen rodiny – synček.“

RENÁTA

Mala celkom obyčajný sen. Malý domček so záhradkou, deťmi a manželom. Detstvo nemala veľmi radostné. Keď sa vydala, myslela si, že sa bude mať lepšie. No nestalo sa. Dôvodom bol opäť alkohol.

UTOPENÁ V PÔŽIČKÁCH

„Mladý človek však stále verí, dúfa... Ale ako pribúdali deti a jeho fľaše, strácalo sa všetko. Vtedy prišlo veľké pokušenie – vziať si pôžičku.“ Z peňazí sa nakúpilo oblečenie pre deti a... alkohol. „Kým manžel pracoval, splácali sme. No keď prišiel o prácu, nedalo sa.“

Dostala ponuku vyplatiť jednu pôžičku druhou a ešte jej aj ostane. „Súhlasila som, našla som si brigádu, takže bolo z čoho splácať.“ S manželom to však išlo dolu vodou, jeho spotreba alkoholu i agresivita rástli, život bol horší a horší.

„V novinách boli samé inzeráty na pôžičky, tak som uvažovala o ďalšej. A šlo to veľmi ľahko, že úroky sú vysoké, ma netrápilo. Peniaze som potrebovala. Manžel už nepracoval, len sa flákal, pil a fajčil. Keď nebolo čo, zúril. Všetko ťahať z jedného platu je naozaj dosť, už som nevládala fyzicky ani psychicky.“

UTOPENÁ V ALKOHOLE

Začali chodiť upomienky, nasledovala exekúcia. K tomu znovu otehotnela. „Po narodení dieťaťa sa pridali aj ďalšie fľaše – moje. Zo začiatku to bolo uvoľnenie, no potom prišla kríza. Žiadna práca, peňazí málo, samé dlžoby a deti, ktoré rastú a pýtajú jesť. Keď som bola na samom dne v stave zúfalstva, prišla ďalšia rana. Alebo vykúpenie? Manžel zomrel.“

Renáta nevedela nájsť cestu z uzavretého kruhu. Zabudnutie nachádzala pri poháriku. „Hrozilo mi, že prídem nielen o majetok, ale aj o deti. Cítila som, že veci musím začať riešiť, ale nemala som silu ani odvahu. Prvý impulz prišiel od švagrinej a kmotry, ktoré ma donútili ísť na protialkoholické liečenie a sľúbili, že sa mi postarajú o deti.“

ŠANCA ZAČAŤ ZNOVA

Nielen rodina bola nápomocná, ale aj ľudia z Áno pre život. „Poskytli mne a mojim deťom ubytovanie, stravu, teplé slovo aj odbornú pomoc v právnych záležitostiach. Tie boli potrebné pri splácaní všetkých pôžičiek. Pomohli mi dať do poriadku všetky moje prešľapy. Bez ich pomoci by som bola niekde na ulici alebo vo väzení a deti niekde v detskom domove.“

Teraz má Renáta nový byt, zamestnanie a šancu začať odznova. „Viem, že keď budem potrebovať pomoc, vždy ich tu nájdem. Na vlastnej koži som zistila, že takéto zariadenia majú zmysel, len treba nájsť odvahu, nebáť sa požiadať o pomoc. Ďakujem všetkým za ich trpezlivosť, snahu a obetavosť!“

ANDREA

Jej život bol jeden útek. Keď jej zomrela mama, vychovával ju otec, ale úplne to nezvládal. Časť svojho života preto strávila v detskom domove.

ŤAŽKO JE ČLOVEKU SAMÉMU

„Dospela som, našla si prácu, zaľúbila sa do  milého chlapca, otehotnela som. Bol však žiarlivý, hádavali sme sa preto, až skončil vo väzení pre potýčky so zákonom. Mám však syna Damiána.“

Ťažko je človeku samému, o to viac žene s dieťaťom. Aj Andrea si našla nový vzťah, ale tiež stroskotal – partner sa k nej správal násilnícky. „Ušla som od neho nielen s Damiánom, ale aj s naším spoločným dieťaťom Tobiáškom.“ Otec druhého dieťaťa takisto skončil vo výkone trestu odňatia slobody pre neplatenie výživného.

TAK VEĽMI CHCELA RODINU

„Môjmu poslednému partnerovi som bezvýhradne  dôverovala, neverila som, že by mi to znova nevyšlo. Napriek všetkému sme sa hádavali a položil na mňa ruku i v čase, keď som otehotnela.“ Andrea sa takisto dostala do zariadenia Áno pre život, kde ju podporili a kde sa cítila bezpečne.

„Porodila som dievčatko – Evičku. Pomohli mi vyplatiť dlh na nájomnom, mala som naspäť môj byt! Obnovila som tiež kontakt so svojím otcom. Tak zúfalo som túžila po vzťahu a rodine, že som sa párkrát pokúšala zachrániť vzťah s otcom Evičky napriek odporúčaniam zo strany sociálnych pracovníčok, aby som to nerobila.“

Definitívnym ukončením aj tohto vzťahu bolo, že sa vo vlastnom byte stala väzňom. „Nesmela som s Tobiáškom ani vyjsť z izby.“ Damián v tom čase býval u jej starkej. „Krízovo som zavolala na Zelenú linku Áno pre život, privolali mi pomoc. Zistila som, že som znova tehotná. Rozhodla som sa odovzdať moje dievčatko po pôrode na adopciu, nevidela som  iné riešenie. Chcela som, aby mala iný život.“

Toto rozhodnutie však Andrea nezvládala. „Nejedla som, nepila, myslela som iba na ňu, musela som sa po ňu vrátiť! Dala som jej meno po mojej mame. V súčasnosti žijem s mojím prvým partnerom, otcom Damiána, ktorého pustili z výkonu trestu. Prijal i moje ďalšie deti.“

NORMÁLNY ŽIVOT

Andrea teraz podľa vlastných slov žije normálny život, s radosťami a starosťami. „Urobila som si vodičský kurz. Stále som v kontakte s niektorými dievčatami, s ktorými som bývala, a keď mám možnosť, idem sa do zariadenia, ktoré mi svojho času tak veľmi pomohlo, aj pozrieť.