Číslo 25/2024

Najnovšie Katolícke noviny sa pri príležitosti Svetového dňa utečencov venujú ľuďom, ktorí museli opustiť svoju krajinu. Etnologička Katarína Nádaská vysvetľuje, že keď sú ľudia nútení opustiť svoju domovinu, cítia sa vytrhnutí zo svojich historických, spoločenských i kultúrnych koreňov.

„Len ľudskými silami by sa to nedalo zvládnuť, ten tlak bol enormný,“ hovorí o negatívnych reakciách na pomoc irackým utečencom predseda občianskeho združenia Pokoj a dobro – pomoc núdznym Stanislav Horák. „Človek sa musí obrniť, lebo keby si príbehy o tom, ako niekto zo dňa na deň prišiel o manžela, deti, domy, veľmi pripustil, tak túto činnosť nemôže robiť.“

Prinášajú reportáž z rodiny irackých kresťanov, ktorá našla domov i priateľov na Slovensku. Maryam Ajam a jej manžel Yasir Saqat spolu so štyrmi deťmi denne zažívali strach o život. Pokoj, ktorý by v Iraku asi nikdy nemali, získali pred deviatimi rokmi u nás.

Denys Vasyliev prišiel na Slovensko pred dvoma rokmi z Kyjeva. Žije tu s manželkou a štyrmi deťmi, dve mladšie sa narodili v Bratislave. Pracuje v Bratislavskej arcidiecéznej charite, v Stredisku solidarity a služieb rodine, kde pomáha Slovákom aj cudzincom.

Podobne ako veľa utečencov aj Tatiana Ruď utiekla pred vojnou na Ukrajine len s tým, čo mala na sebe. Táňa najprv správam o vojne, ktoré odvšadiaľ prichádzali, nechcela uveriť. Nevedela si predstaviť, že nad ich kyjevským nebom môžu lietať bomby, že v jej meste môžu takto zomierať ľudia. „Bolo to ako zlý sen, nočná mora,“ hovorí o skúsenostiach s vojnou.

Pri téme utečencov treba pripomenúť, že aj z totalitného Československa utekalo pred komunistickým režimom do cudzích krajín nemálo našich občanov. S veľkou dávkou rizika a neraz smrteľného.