Svedectvo

V devätnástom týždni tehotenstva nás genetička informovala, že naše dieťa sa pravdepodobne narodí s postihnutím. Keď sa diagnóza – rázštep chrbtice a hydrocefalus – potvrdila, dostala som od gynekológa poučenie o možnosti ukončiť materstvo. Úplne ma však položil suverénny postoj sestričky, ktorá mi odporučila, aby som si dieťa dala zobrať, vraj o rok, dva, môžem mať zdravých detí, koľko chcem. Po amniocentéze v inej nemocnici sa pri mne zastavil lekár, ktorý bol pri prvom určení diagnózy a veľmi citlivo sa ma opýtal, ako sme sa rozhodli. Odpovedala som, že dieťatko si necháme. So šťastím v očiach potvrdil správnosť nášho rozhodnutia. Život a jeho kvalita u týchto detí závisí podľa jeho slov od lásky, ktorú dostávajú, a jedine ten, kto im dal život, má právo im ho aj vziať. Bola som mu v tej chvíli nadovšetko vďačná. Opäť vo mne zaiskrila nádej, že ešte sú lekári, ktorí chápu život ako dar, a nie ako vec, s ktorou môžu manipulovať. Dnes máme krásnu Barborku. Hoci starostlivosť o ňu nie je jednoduchá, jej život nás každý deň napĺňa vďakou a radosťou. Ukázala nám, aká vie byť sila spoločenstva, a dáva nám odvahu bojovať za ňu i za nás.