Duše v očistci túžia po našej pomoci

V čase Dušičiek máme veľkú príležitosť pomôcť veriacim, ktorí prekročili prah pozemského života, ale ešte nedosiahli nebo. Takéto miesto nazývame očistcom.

Tu si duše zosnulých odpykávajú svoj časný trest za to, čo vykonali za života. Ako hovorí Písmo: Nič poškvrnené do neba nevstúpi (porov. Zjv 21, 27). Potešujúce však je, že majú istotu spasenia.

OČISTEC

Na druhej strane súcitíme s nimi, že sú v očistci. Toto utrpenie sa u jednotlivých ľudí líši podľa závažnosti spáchaných hriechov a stupňa už odpykaného trestu. Môže sa rovnať takmer neznesiteľným plameňom ohňa, miernym stavom bolesti alebo len čakaniu na nebo, ako to opisuje sv. Veronika Giuliani (1660 – 1727).

Na sviatok sv. Kláry v mystickom zážitku videla svojho otca v očistci a dostala uistenie, že už netrpí, ale čaká na vstup do neba na Vianoce. Tí, ktorí mali možnosť do očistca nahliadnuť, vydávajú svedectvo, že je lepšie odčiniť hriech tu na zemi ako tam ísť.

Doktorka Gloria Polo mala možnosť vidieť očistec počas vlastnej klinickej smrti a vo svojej knihe Stála som pri bráne neba a pekla píše: „Uplynuli roky, odkedy som to zažila, ale vždy, keď si na to spomeniem, musím plakať nad bolesťou týchto mnohých, mnohých ľudí. Boli v týchto mukách, v tejto biede, obklopení týmito strašnými vecami, obklopení démonmi, ktorí ich trýznili. Ale najstrašnejšie na celom tom mučení bolo: neprítomnosť Boha, úplná neprítomnosť Boha, pretože tam človek Boha necíti.“

Takto teda lekárka opisuje hrôzu tohto miesta. Závažnosť hriechu nemôžeme podceňovať, aj keď dúfame v mocné Božie milosrdenstvo. Usilujme sa žiť tak, aby sme sa vyhli takémuto pokániu a vstúpili priamo do blaženého neba.

PRÍLEŽITOSŤ POMÁHAŤ

Teraz ako putujúca Cirkev chceme myslieť na Cirkev, ktorá sa očisťuje, konkrétne na mŕtvych, ktorí uviazli v očistci. Máme príležitosť prejaviť skutok milosrdenstva, najmä keď si uvedomíme rozsah ich utrpenia.

Cirkev nám vychádza v ústrety tým, že nám umožňuje získať úplné odpustky pre zosnulých v období od 1. do 8. novembra. Tento čas nazývame dušičkovým obdobím a stáva sa veľkou radosťou nám skrytej večnosti, pretože mnohí veriaci putujú do Božieho kráľovstva.

Radujú sa oslobodené duše aj Svätá Trojica so všetkými anjelmi a svätými. S vedomím tejto skutočnosti sa aj my môžeme tešiť zo šťastia druhých, aj keď nás to stojí kvapky potu a obety.

Niekedy máme pocit, že Boh upriamil svoju pozornosť na očistec a na chvíľu nás opustil. Často v tom čase dostávam „jóbovky“ alebo bolestivé správy. Avšak bremeno, ktoré nesieme za svojich blížnych, sa mení na naše posvätenie.

BUDÚ NÁM VĎAČNÍ

Aby som pochopil veľkosť ich utrpenia, predstavil som si človeka umierajúceho na rakovinu. Celé dni znáša obrovskú bolesť a nemôže sa z nej dostať. Postupne ho pohlcuje ako plameň voskovú sviečku. Pohľad na neho je žalostný. Sme bezmocní voči jeho stavu.

Ale ak ho milujeme, trávime s ním bezsenné noci, venujeme mu všetku starostlivosť a snažíme sa mu uľaviť, ako sa len dá. Vynakladáme obrovské úsilie, ktoré nás vyčerpáva. To je to, čo robí naša láska, a my to neľutujeme. Zabúdame na seba, pretože milujeme.

A keď sa stane zázrak a chorý je uzdravený, zaplaví nás veľká radosť, že ten, koho milujeme, už netrpí a teší sa zo života. Podobný postoj môžeme zaujať aj k dušiam v očistci, zvlášť v období úplných odpustkov. Mali by sme im venovať modlitbu, čas a každodenné ťažkosti.

A Boh nám dáva milosť, že v porovnaní s náročným časom stráveným pri lôžku chorého stačí vykonať oveľa menej. Choďte na svätú omšu, prijmite Pána Ježiša, navštívte cintorín a niekoľko minút sa modlite. Ako málo stačí jednej duši, aby sa v ten deň dostala do neba, a aký veľký skutok urobíme.

Zostáva na nás, aby sme túto príležitosť využili. Je to úplne dobrovoľné, nikto nás nenúti. Azda len láska k trpiacim v očistci. Oni nám budú za našu iniciatívu veľmi vďační.

TAJOMSTVO OKAMIHU SMRTI

Raz som dostal otázku. Chorá žena nakazená kovidom tesne pred smrťou odmietla, aby ju zaopatrili, rovnako aj zádušnú svätú omšu a pohrebné obrady v kostole. S Bohom nechcela mať nič spoločné. Stojí za to modliť sa za takúto dušu?

Predsa celkom jasne vyjadrila svoj postoj, a pokiaľ si ho vzala na večnosť, nepomôže jej žiadna modlitba. Čo však pre nás zostáva tajomstvom, je okamih smrti, keď človek dostane šancu obrátiť sa.

A keďže nevidíme, ako sa duša v tej chvíli správa, nemôžeme ani s istotou povedať, že prišla do pekla. Naopak, dáva nám to nádej, že aj s pomocou našich modlitieb a vďaka Božej milosti sa uskutoční akt viery a duša bude spasená.

MODLIME SA ZA VŠETKY DUŠE

Môj brat tragicky zahynul pri autohavárii vo veku 28 rokov. Bol pokrstený, ale vieru nepraktizoval. V čase pred nehodou bol jeho životný ideál v značnom rozklade. S manželkou si prestali rozumieť, odsťahoval sa od rodiny do chatrče pri rybníku.

Tam sa pridal k pochybnej partii mládencov, chodil na večierky, zatiaľ čo švagriná sa starala o tri malé deti. Jeho stav bol žalostný a my najbližší sme sa jeho správaním trápili. Zdalo sa, že čoraz hlbšie sa prepadá do bahna nerestí, a my sme sa mohli len bezmocne prizerať.

Ako súrodenci sme si rozumeli a mali sme sa radi. Navzájom sme sa rešpektovali a nezasahovali sme si do osobných životov. Žiaľ, vídali sme sa len zriedka. Keď som sa dozvedel o tragédii, hľadal som aspoň drobnú vec v jeho prospech, ktorá by vzbudila nádej, že mu Boh doprial hodinu šťastnej smrti. Ale márne.

Nemal som sa čoho chytiť. Nič nenasvedčovalo tomu, že by ľutoval svoj život. Napriek tomu sa za neho desaťročia modlím a verím, že prostredníctvom týchto modlitieb mu Boh mohol udeliť v tajomstve smrti milosť obrátenia.

NA ZÁKLADE NAŠEJ VIERY

Ježiš uzdravil chromého na základe viery tých, ktorí ho spustili zo strechy. Preto aj na základe našej viery môže zachrániť našich zosnulých blízkych, hoci ich život tomu nenasvedčuje. Bohatstvo našich modlitieb za zosnulých je rovnako cenné, ako keby sme sa za nich modlili pred ich smrťou.

Všemohúci Boh totiž môže toto veno preniesť z prítomnosti do chvíle pred smrťou a na základe toho im môže pomôcť dosiahnuť spásu. V to dúfajme a naša modlitba bude mať veľký význam. Nevzdávajme boj o stratené duše.

Neprestaňme sa však modliť ani za tých, o ktorých si myslíme, že sú svätí, a preto naše modlitby nepotrebujú. Máme predstavu, že už dosiahli Boha, užívajú si blaženosť a modlia sa za nás.

V skutočnosti však dotyčný „svätec“ trčí v očistci, stoná v bolestiach a túži po našej duchovnej pomoci, ktorej sa mu pre naše nesprávne predstavy nedostáva.

ČO CHCEŠ, ABY INÍ ROBILI TEBE

Nerád by som ako kapucín takto skončil v povesti údajnej svätosti. Som hlboko presvedčený, že práve modlitby a obety veriacich ma privedú pred Božiu tvár, že vo svojej úbohosti nie som schopný sám dosiahnuť nebo, že moja spása závisí od tých, ktorí sa za mňa prihovárajú.

Vtedy človek prežíva hlboké dojatie nad silou spoločenstva, ktoré prejavuje lásku, prijatie a angažuje sa za spásu druhých. Túto skutočnosť môžu zažiť duše v očistci, keď sa za ne modlíme. Kiežby aj ony nám jedného dňa oplatili túto láskavosť.

Nezabúdajme, že príde čas, keď aj my prekročíme prah večnosti – akí budeme vďační za tých, ktorí sa za nás prihovárajú. Ak by sme túto skupinu veriacich ignorovali, môže sa stať, že jedného dňa, keď sa ocitneme v očistci, zostaneme v zabudnutí a budeme si musieť odpykať celý trest.

Je dobré oprášiť si zlaté pravidlo: Čo chceš, aby iní robili tebe, rob ty im (porov. Lk 6, 31; Mt 7, 12). A to platí aj v prípade modlitieb za mŕtvych. Nech nás láska k nim vedie k tejto iniciatíve a nech sa staneme nástrojmi slobody v Božom kráľovstve, ktoré je cieľom nás všetkých.