Kritériá pravosti sú jasné

Výrazom kánon rozumieme zoznam spisov, ktoré Cirkev prijala a vyhlásila za inšpirované. Pochádza z gréčtiny a pôvodne znamená „trstinu“. Keďže z trstiny sa vyrábali prúty na meranie, slovo „kánon“ nadobudol význam pre „pravidlo“ alebo „normu“. Prvýkrát sa používa na označenie biblických kníh na koncile v Laodicei (360 po Kr.) a v Atanázovom liste z roku 367 po Kr. 

Posvätné spisy

Pokiaľ ide o židovstvo, v čase Ježiša Krista, jestvovali v zásade dva kánony, tzn. dva zoznamy posvätných spisov Starého zákona. Prvý používala židovská komunita v Palestíne (tzv. palestínsky kánon) a druhý židovská diaspóra v egyptskej Alexandrii (tzv. alexandrijský kánon). Palestínsky kánon obsahoval spisy Starého zákona napísané v hebrejčine. Alexandrijský kánon zahŕňal spisy podľa Septuaginty, gréckeho prekladu Starého zákona, ktorý následne prijali aj kresťania.

Hlavným dôvodom pre ustálenie židovského kánonu bolo zničenie Jeruzalemského chrámu v roku 70 po Kr. Od tej doby sa židovstvo viac sústredilo na svoje posvätné spisy, a preto bolo potrebné jasne definovať, ktoré spisy sú pre židovské náboženstvo záväzné. Hoci sa v literatúre spomína synoda v Jamnii, kde sa okolo roku 90 po Kr. mal stanoviť kánon židovských posvätných spisov, v skutočnosti k tomu došlo až začiatkom 3. storočia po Kr. V prvých storočiach svojej existencie kresťanstvo odmietlo názor, ktorý v 2. storočí šíril kňaz Marción, ktorý vôbec neprijímal Starý zákon. Marción učil, že Boh Starého zákona je odlišný od Boha Nového zákona, ktorý je Otcom Ježiša Krista a vytvoril kánon len z 10 listov apoštola Pavla a Lukášovho evanjelia. Cirkev v staroveku bránila posvätnosť spisov Starého zákona a za svoje posvätné knihy prevzala starozákonné spisy podľa alexandrijského kánonu.

Kritériom výberu starozákonných kníh nebola prax Židov, ale viera v kresťanských spoločenstvách, tzn. rozhodujúcim bola prax kresťanov, ktorí vo svojich spoločenstvách tieto spisy prijímali za inšpirované a kánonické. 



„Cestou nech ťa vedie viera a cestou nech ti je Sväté písmo! A dobrým vodcom Slovo z neba. Od tejto lampy si aj ty zažni svoju lampu, aby svietila do tvojho vnútorného človeka, ktorý zas je lampou tvojho tela.“ 
Svätý Ambróz

 

Ustálenie kánonu Svätého písma

Kým knihy Starého zákona vznikali niekoľko storočí, spisy Nového zákona boli napísané v relatívne krátkej dobe. Najstaršími spismi Nového zákona sú listy apoštola Pavla, ktoré boli napísané predovšetkým v 50. rokoch 1. storočia po Kr. Za nimi nasledujú štyri evanjeliá, Skutky apoštolov, ostatné novozákonné listy, Zjavenie apoštola Jána a najmladším spisom Nového zákona je Druhý Petrov list, ktorý vznikol začiatkom 2. storočia po Kr.

Formovanie kníh Nového zákona teda trvalo približne len 80 rokov. Tieto knihy sa používali v kresťanských spoločenstvách pri liturgii, popri starozákonných spisoch ich kresťania považovali za záväzné normy správania a  prijímali ich ako naplnenie Božieho zjavenia. Na začiatku svojej existencie kresťania nepotrebovali presne definovať kánon Nového zákona. Zmena nastala už v 2. storočí po Kr. ako reakcia na už spomínanú herézu Marcióna. Ranokresťanskí autori, ako svätý Polykarp, Papiáš, svätý Justín, svätý Klement Rímsky, svätý Ignác Antiochijský bránili posvätnosť spisov Nového zákona. Po prvých storočiach diskusií sa kánon Svätého písma ustálil. Spory nastali až v 16. storočí s príchodom reformácie.

Protestantské cirkvi sa vo svojom postoji k Starému zákonu priklonili k židovskému palestínskemu kánonu a ostatné starozákonné spisy vylúčili. V prípade niektorých novozákonných kníh vznikli medzi protestantmi diskusie, ale nakoniec ich ponechali vo svojom kánone Nového zákona. Reformácia spôsobila, že Katolícka cirkev pristúpila na Tridentskom koncile 8. apríla 1546 k definitívnemu uzatvoreniu kánonu. Koncil sa vyjadril ku katolíckej viere v posvätnosť biblických kníh, slávnostne potvrdil starodávnu kresťanskú Tradíciu a vymenoval všetky spisy Starého a Nového zákona tak, ako ich dodnes prijíma Katolícka cirkev. Kánon Svätého písma tvorí 46 kníh Starého zákona a 27 kníh Nového zákona, ktoré Cirkev má v úcte ako inšpirované.

Druhý vatikánsky koncil nám pripomína, že „Svätá matka Cirkev má totiž na základe apoštolskej viery za sväté a kánonické knihy Starého a Nového zákona v ich celosti i so všetkými ich časťami...“ (Dei verbum, 11). 
 

Inšpirácia kníh

V 16. storočí sa zaviedli aj výrazy „protokánonický“ a „deuterokánonický“. Označenie „protokánonické“ sa používa na tie knihy Svätého písma, o ktorých sa nikdy nepochybovalo o tom, či sú inšpirované alebo nie, a teda či patria do biblického kánonu. Označenie „deuterokánonické“ sa používa na tie knihy, ktorých inšpirovanosť bola v priebehu stáročí spochybnená alebo odmietnutá či už židovským náboženstvom, alebo protestantskými cirkvami.
Medzi deuterokánonické knihy patria: Tob, Jdt, Múd, Sir, Bar a Jeremiášov list, 1 - 2 Mach a dodatky: Dan 3, 24 - 90; 13 – 14 (o Zuzane; Bélovi a drakovi); Est 10,4 – 16,24. V prípade Nového zákona sa zvykne radiť k deuterokánonickým spisom: Hebr, Jak, 2 Pt, 2 Jn, 3 Jn, Júd a Zjv.

Dnes však aj protestantské cirkvi majú taký istý kánon Nového zákona ako Katolícka cirkev. Na tomto mieste je potrebné povedať, že pre Katolícku cirkev nie je nijaký rozdiel medzi protokánonickými a deuterokánonickými knihami, všetky sú rovnako inšpirované. Je dôležité upozorniť na rozdiel pri používaní terminológie. Protestantské cirkvi neuznávajú inšpiráciu deuterokánonických kníh Starého zákona a tieto knihy nazývajú apokryfy. Nebiblické knihy, ktoré v Katolíckej cirkvi voláme apokryfy, označujú protestantské cirkvi výrazom pseudoepigrafy.

Výrazom apokryfy označujeme také židovské a kresťanské diela, ktoré sa svojou formou a obsahom podobajú kánonickým spisom Starého zákona alebo Nového zákona, ale nepatria do zoznamu inšpirovaných posvätných kníh. Samotné slovo apokryf pochádza z gréckeho slovesa apokrypto a znamená odhaliť. Rozlišujeme apokryfy Starého a Nového zákona. Za apokryfy Starého zákona sa považujú tie spisy, ktoré vznikli pred rokom 100 po Kr. Je zaujímavé, že žiaden zo starozákonných apokryfov sa nezachoval kompletný v pôvodnom hebrejskom alebo aramejskom jazyku, ale všetky sú prekladmi do latinčiny, gréčtiny, kopčiny, sýrčiny a pod. Medzi známe apokryfné texty Starého zákona patrí: Prvá kniha Henochova, Kniha jubileí, Testament dvanástich patriarchov, Tretia a Štvrtá kniha Ezdrášova atď. 
 

Kde sa vzali apokryfy

Dôvody, pre ktoré vznikali apokryfné spisy, sú rozmanité. Niekedy to bola snaha odovzdať informácie, o ktorých kánonické knihy nič neuvádzajú (napríklad Ježišovo detstvo, život Panny Márie a ďalších biblických postáv, pôsobenie apoštolov po Ježišovom nanebovstúpení a pod.). Inokedy dôvodom bolo podoprieť nejaké učenie (herézu), ktoré sa nezhodovalo s učením Cirkvi. Na podporu „pravovernosti“ skutoční autori apokryfov pripisovali svoje spisy nejakej biblickej postave. Tak vzniklo Petrovo, Filipovo, Tomášovo evanjelium, Jakubovo protevanjelium, Skutky apoštola Petra, Petrovo zjavenie, Tomášovo zjavenie a pod.

Logicky sa natíska otázka, na základe akých kritérií niektorý spis patrí do Svätého písma a iný je označený za apokryf. Kritérií je niekoľko. Rozhodujúcim kritériom je v prípade novozákonných spisov ich apoštolský pôvod. Spis musí vychádzať z autority a učenia apoštolov a ich priamych spolupracovníkov. Apoštolský pôvod však nevyžaduje nevyhnutne, aby niektorý apoštol bol aj priamym literárnym autorom. Napríklad Marek a Lukáš nepatria medzi apoštolov, a predsa sa im pripisuje autorstvo dvoch kánonických evanjelií.

K apoštolskému pôvodu sa pridáva aj kritérium obdobia vzniku. Ak niektorý apokryf bol napísaný v 3. alebo 4. storočí po Kr., hoci aj vystupuje pod menom nejakého apoštola, z chronologického hľadiska nespĺňa podmienku, aby patril do obdobia, keď sa formoval kánon Nového zákona. Dôležitým kritériom je aj to, že spis sa v prvých kresťanských spoločenstvách používal v liturgii a veriacimi bol vo všeobecnosti od počiatku Cirkvi prijímaný ako Bohom inšpirovaný. K tomuto kritériu patrí aj to, že spis bol v zhode s náukou Cirkvi a pravdami, ktoré Cirkev ohlasuje. Preto Cirkev odmietla napríklad gnostické spisy alebo spisy podporujúce doketizmus, montanizmus a iné herézy prvých storočí. Hoci apokryfy nie sú súčasťou kníh Svätého písma, predsa ich odborníci skúmajú, lebo ponúkajú možnosť získať poznatky o dobe, v ktorej vznikli, o sociálnom prostredí a náboženských predstavách, ktoré viedli k ich vzniku.

Niektoré témy apokryfných textov prešli aj do kresťanskej liturgie. Napríklad mená rodičov Panny Márie – Joachim a Anna - sa nenachádzajú vo Svätom písme, ale v apokryfnom spise Jakubovo protoevanjelium. Ak v predchádzajúcich riadkoch boli vymenované kritériá, ostáva ešte zodpovedať na otázku, kto rozhodol, ktorá kniha patrí alebo nepatrí do kánonu Svätého písma. Platí zásada, že nejaká kniha je inšpirovaná, ak patrí do biblického kánonu, teda ak je uznaná za inšpirovanú. Takéto uznanie si kniha nemôže dať sama, lebo by sme sa dostali do začarovaného kruhu. Túto úlohu má Učiteľský úrad Cirkvi, ktorý naplno používa autoritu, ktorú dostal od Krista.